Je celkom príznačné, že v zápase v ktorom oslávil svoje dvadsiate výročie v Arsenale, Arsene Wenger znovuobjavil svoje náboženstvo. Pretože pri porážke Chelsea týmto štýlom hry, rýchlosťou a pohybom – „druh futbalu, aký chceme hrať„, povedal Wenger po výhre 3-0 – narazil na riešenie, ktoré hľadal takmer polovicu desaťročia.
Posledné roky priniesli akýsi vnútorný rozkol futbalovej taktiky – od držania lopty k protiútokom – a naopak – a Wenger sa snaží nájsť spôsob, ako by dokázal byť sám sebou pri takto sa meniacich požiadavkách moderného futbalu. V roku 2009 sa najviac odklonil od svojho modusu operandi – rozostavenia 4-4-2, o ktorom povedal, že je „vo väčšine prípadoch najracionálnejším rozostavením: podstatou futbalovej taktiky,“ – rôznymi podobami rozostavenia 4-3-3, ušitého na hráča, ktorý v sobotu nastúpil v súperovom týme – Cescovi Fabregasovi. Avšak dnešný štýl Arsenalu je znateľne odlišný, čo je krásne ilustrované spôsobom, ako bol náš bývalý kapitán prekonaný v strede zálohy Chelsea (obzvlášť v prvom polčase) našimi rýchlymi prihrávkami. Kľúčoví hráči boli dvaja krídelníci, Theo Walcott a Alex Iwobi, ktorý neustále menili pozície a spôsobovali chaos v systéme Chelsea pri dostupovaní hráčov. Súčasne, pohyb Alexisa Sancheza smerom od brány pomohol prekonať obrannú líniu hostí, ktorá mala dilemu: minimálne traja hráči pohybujúci sa medzi líniami (plus Mesut Ozil), ktorí si takto zákonite od obrany museli vyprovokovať nejakú reakciu. Mali vystúpiť vyššie a nasledovať pohyb Alexisa ako falošnej deviatky s tým, že za sebou nechajú otvorený priestor? Alebo sa stiahnuť, čo by znamenalo, že by tým hre Arsenalu poskytli viac priestoru v strede poľa. Druhá alternatíva predstavovala ústupovú stratégiu Chelsea v lige za posledné roky, keď jednoducho absorbovali tlak Arsenalu, a následne udreli v protiútoku.
Avšak, v tomto prípade bol tento pohyb zdvojený, pretože Iwobi často vbiehal do stredu, čím na seba naviazal krajného obrancu, zatiaľ čo Theo Walcott robil presne to isté. Medzi nimi hral Ozil s voľnosťou nabehnúť si do akéhokoľvek otvoreného priestoru. Ak sa posunul vpred, Alexis sa zasunul na jeho pozíciu, ak sa Ozil zasunul hlbšie, Alexis sa väčšinou zasunul tiež nižšie. Výsledok narúšal obranný systém Chelsea, nútil ich vybrať si medzi dostupovaním – ak sa odvážili – alebo riskantným bránením priestoru, ak nie. Druhá alternatíva je bezpečnejšia voľba, ale ako dokázal druhý gól, bola to voľba, ktorá stála Chelasea príšernú cenu, pretože iba Gary Cahill sa pokúsil tesne brániť jedného z útočiacej štvorice – a aj to bol taký polovičatý pokus.
Namiesto toho ostala obranná línia väčšinou v rovnakej pozícii, ako v prípade, keď Mesut Ozil dostal loptu 30 metrov od šestnástky, až kým Walcott z päťky upratal loptu do siete. Zároveň tento gól predstavoval vyvrcholenie Wengerových ideálov. Veľa pozornosti sa upriamilo na prvotnú výmenu lopty medzi Iwobim a Ozilom, ktorá predchádzala gólu – a právom, pretože to bola perfektá prihrávka Ozila na nohu Iwobiho, ktorá zmenila smer útoku – avšak toto bola druhá fáza útoku. V prvej fáze to bol práve Francis Coquelin, ktorý získal loptu pred svojou vlastnou šestnástkou šikovným zachytením krížnej prihrávky od Nemaju Matica.
Snaha dostať sa naspäť do defenzívneho postavenia je pravdepodobne dôvod, prečo Arsenal hrá tak dobre, a rozhodujúcim prvkom, ktorý určuje, či je manažérov herný plán úspešný, alebo nie. Wenger hovoril o tom ako tím dozrieva a vychutnáva si zodpovednosť, „tím hráčov, ktorých by ste mohli nazvať muži, pripravení bojovať,“ je niečo, čo nemal dlhú dobu k dispozícii. To sa pravdepodobne viac týka defenzívneho poňatia hry. Na svetovom šampionáte v roku 1970, tréner Brazílie Mario Zagallo požiadal svoj tím, aby sa stiahol do obrany, pretože osobné bránenie a dostupovanie nebolo ich silnou stránkou. A tak samotný charakter týmu im dal podnet, aby ostali pod loptou a bránili v rozostavení 4-5-1.
V tejto sezóne Arsenal predvádza oveľa sebavedomejší pressing – ak nezískajú loptu vysoko, vracajú sa v rýchlosti naspäť. Theo Walcott je typickým príkladom tohto prístupu tým, že získal loptu naspäť 12 krát v 6 zápasoch, čo je takmer toľko, čo za celú minulú sezónu (18 krát). Navyše, v prvých niekoľkých zápasoch pri súperových protiútokoch ostával Iwobi najvyššie na ihrisku, pričom sa podieľal na hernom pláne, v ktorom sa tím narýchlo sformoval do rozostavenia 4-4-2. Táto formácia predstavuje pre tím vynikajúcu platformu, aby rýchlo a efektívne vybiehal do protiútokov, hneď po získaní lopty. Tretí gól je toho vynikajúcim príkladom.
Ako Ozil tak aj Alexis predstavujú významnú útočnú hrozbu – počas dvoch minút pred tretím gólom je vidieť ako mal Arsenal tri šance poslať Ozila do protiútoku. Dvakrát bol tesne bránený a lopta mu bola odobratá, tretí krát sa útok nepodaril, ale na štvrtý pokus, urobil veľkolepú otočku a nechal N’Gola Kantého škrabať si hlavu. Protiútok bol devastujúci, keď Alexis potreboval len malý dotyk, aby našiel Ozila, ktorého strela sa od tyčky odrazila do brány.
V tejto akcii sa dala spozorovať Alexisova úloha: má tendenciu hrať v tesnej blízkosti posledného obrancu, ale keď Arsenal získa loptu, zasúva sa do priestorov za stredovými hráčmi súpera. Jeho gól bol príkladom toho, ako ožíva, keď Arsenal bráni, a predstavuje tak permanentnú hrozbu pre obrannú líniu súpera, obzvlášť ak sa dopustia toho, že si nahrávajú vzadu medzi sebou. Treba povedať, že Alexis a Ozil robili práve toto vynikajúcim spôsobom počas celého zápasu, čím neumožnili Chelsea v pohodlí rozohrať na vlastnej polovici.
Podstatou je, že dvaja krajní hráči sa musia vždy vracať naspäť, pričom Iwobi sa často zasunie ako doplňujúci stredový hráč. Výsledkom je, že Arsenal sa v defenzívnej fáze dostáva do štíhlejšieho rozostavenia, a sám Wenger po zápase podotkol, že ešte stále sú miesta, ktoré treba vylepšiť – zároveň však treba povedať, že obaja naši stopéri boli vynikajúci, pristupujúc k Diegovi Costovi vždy, keď ho Chelsea chcela nájsť prihrávkou.
Dôsledkom bleskových útokov v prvom polčase bolo, že druhá polovica bola „hore-dole,“ ako manažér povedal, a tímy hrali stále vo vysokom tempe. Francis Coquelin nastavil latku už na začiatku tým, že získaval loptu v nebezpečných priestoroch a potom čo sa zranil, sa Granit Xhaka pokúsil v tejto roli pokračovať. Jeho prihrávky však zaujali viac než jeho odoberanie lopty, avšak úloha ktorú sa snaží plniť je veľmi špecifická. V jednom blogu bol Coquelin označený ako „falošná šestka“, tým ako mu rastie sebavedomie pri držaní lopty (ak sa toho dočkáme, pretože zranenie, ktoré utŕžil sa zdá byť vážnejšie), budeme svedkami toho, že sa to stane bežným – viacej „box-to-box“ prvkom.
Čo tím stratil v Coquelinovej schopnosti udržať tím vyššie pri bráne súpera, to získal v Xhakových prihrávkach, pretože v hernom pláne, ktorý Wenger určil pre túto sezónu, sa zdá, že tím chce hrať čo najviac medzi líniami. Alex Iwobi to potvrdil, keď po zápase povedal, že tím sa jednoducho snaží priniesť na ihrisko to, čo nacvičuje v tréningu. Jeho rola je kľúčová, keď sa presúva od čiary do stredu, čím na seba naviaže krajného obrancu. Vo všeobecnosti sa tento pohyb musí vykonať v poslednej fáze útoku, pretože v opačnom prípade strácate nepredvídateľnosť. Walcott na druhom krídle robí to isté, hoci oveľa lepšie pokrýva loptu, a oveľa sebavedomejšie si naráža so spoluhráčmi.
Tieto „vertikálne prepojenia“ boli vždy Wengerovou pečaťou pri jeho najlepších tímoch. Pripomína mi to jeho komentáre z minulosti, keď povedal, že jeho preferovanou formáciou je „mať jedného hráča pod útočníkom, a jedného alebo dvoch hráčov na krídlach, ktorí si nabiehajú do stredu. Vždy som mal pocit, že ak máte hráčov, ktorí vedia vyprodukovať kľúčovú prihrávku v každom priestore na ihrisku, tak máte oveľa viacej možností tvoriť hru. Ak máte ťažisko iba v jednom bode stredovej zóny, vytvorí sa vám viac miesta pre tvorbu hry na krídlach.„
Je zrejmé, že toto bolo nastavenie týmu, ktoré Arsenal tak efektívne rozvinul proti Chelsea.
Zdroj: Annam Hasan – www.arseblog.com
