Manu nedávno absolvoval „výpravu nádeje“ po Západnej Afrike a vo svojom rodnom Togu sa prezentoval s ocenením BBC Africký Hráč Roka 2007. Redaktor BBC Farayi Mungazi cestoval spolu s ním.
Adebayorova samozvaná výprava ho previedla po Ghane a Togu, čím zanechal na mne odlišný pohľad na súčasného profesionálneho futbalistu.
Tento človek s minimálnym vzdelaním sa prezentuje vždy veľmi zdvorilým správaním. Emmanuel mi pripomína cynizmus, že nie všetci futbalisti sú arogantní milionári s veľkým egom.
„ Vychutnávam si pozornosť, čo ukazuje, že ma ľudia milujú kvôli tomu, čím sa živím.“ Tým tento útočník Arsenalu reagoval na fakt, že ho ľudia neustále obdivujú.
Ale tiež dodal: „Som úplne normálny človek. Každé ráno si tiež čistím zuby, ako ktokoľvek iný.“
Kdekoľvek Adebayor ide, drží si svojich priateľov z detstva nablízku, čo mu pripomína časy, keď nemal vôbec nič. Emmanuel určite ešte nie je na vrchole kariéry, ale v súčasnosti tento kapitán Toga je jedným z najlepších produktov, ktoré Afrika ponúka.
V Ghane, kde Adebayor chodil do školy, niektorí ľudia čakajú roky na to, aby mohli vidieť cteného pána Otumfoa Oseia Tutuho II – 
najmocnejšieho kráľa a najbohatšieho muža tejto krajiny.
Ale Adebayor sa stretol s týmto mužom bez toho, aby čakal na toto stretnutie mesiace.
Emmanuelova mama pracovala ako predavačka rýb na hraniciach s Ghanou a zarábala ledva na to, aby uživila rodinu a kúpila mladému Ademu prvý pár kopačiek.
Rodina bola taká chudobná, že raz museli Manuho nechať v nemocnici sedem dní, pretože si jeho rodičia jednoducho nemohli dovoliť domácu liečbu.
„ Myslím si, že mnoho ľudí ma pozná len z ihriska. Nevedia odkiaľ som prišiel a ako som začínal. Stálo ma to veľmi veľa tvrdej práce, aby som sa dostal tam, kde som teraz a preto nikdy nezabudnem na časy keď som bol mladý.“
„ Život bol veľmi ťažký a preto som si povedal, že mojou jedinou cestou ako prežiť bolo stať sa futbalistom.“
Adebayor nepatril medzi pravidelných školákov a často ju nenavštevoval na úkor futbalu. V súčasnosti hlavným motívom jeho „výpravy nádeje“ je presvedčiť deti aby sa venovali vzdelávaniu. Emmanuel to vidí ako svoju šancu niečo vrátiť Africkej mládeži.
Po odchode z Toga v roku 1999, kedy odštartoval svoju kariéru, si mnoho ľudí nemyslelo, že sa z neho môže stať futbalová superhviezda.
„Spomínam si na slová mojej matky, predtým ako som odletel do Európy. Vtedy mi povedala s takmer slzami na krajíčku: „Manu, vidíš ako tu žijeme. Musíš ísť do Francúzska a spraviť tam niečo dobré, pretože potrebujeme tvoju pomoc.“
Teraz jeho mama býva v dvojposchodovom sídle, ktoré jej v Lomé dal postaviť práve Manu. Jeho mama sa rozhodla neopustiť krajinu, pretože chcela naďalej žiť so svojimi priateľmi, ktorý ju jedného času poznali ako veľmi chudobnú ženu, ktorá si nemohla dovoliť nové šaty.
„Keď som bol mladý, tak som mal niekoho kto mi pomohol a dal mi radu. Dnes som v situácii, keď by som mal pomáhať ostatným a pomoc druhým je pre mňa vždy veľkým potešením.“
/ Farayi Mungazi – BBC.com/
