*v texte budem hovoriť niekedy v jednotnom čísle, niekedy v množnom, pretože na tripe sme boli dvaja, ale nie všetko sme absolvovali spoločne
Obedný let Bratislava – Stansted a šup šup rýchlo k štadiónu – to bol môj cieľ.
Nastúpime do prvého vlaku smer Londýn. Vystúpime na To*tenham Hale, zložíme sa na úbytku. Medzitým hodíme do seba 2 vychladené Guinessy, nech sa nám lepšie fandí.
O pár minút na to už sedím v metre netrpezlivo očakávajúc moment, keď budem vidieť, opäť po rokoch, naživo svoj druhý domov (Emirates stadium).
Cesta na štadión bola veľmi rýchla. Bola to len 1 zastávka metrom a pár minút chôdze.
Išli sme na večerný zápas, takže po príchode k štadiónu nám už klasicky zaimponovalo parádne osvetlenie.
Hneď na to sme išli skontrolovať nové bannery, ktoré odnedávna tvoria novú tvár nášho štadióna. Špeciálne som bol zvedavý na banner so Supporters Clubmi. Aha, hejho!
Fantastická robota!
Aj keď bolo ešte asi hodinu a pól pred plánovaným začiatkom zápasu. Chcel som byť už vo vnútri. Nájsť si svoje miesto a naplno si užiť štadión, vidieť hráčov počas rozcvičky.
(inak tip pre výmyselníkov ako som ja – ak by ste chceli preskúmať celý náš štadión, tak počas toho, keď je tam minimum divákov, viete sa presúvať hocikde, nikto z usporiadateľov vám nepovie nič, ak nejakého iného diváka vyslovene neobťažujete)
Tak sme sa tam presunuli a čakali na zápas.
Výsledok zápasu bol pre mňa veľkým sklamaním, pretože sme nebolím horším mužstvom, len nás dobehla naša neskúsenosť. Žiaľ, musel som prijať fakt, že City nás po dlhej dobe v tabuľke predbehlo.
Hoci som bol smutný. Nemal som hlas. Vedel som, že to nie je ešte koniec môjho tripu. Neviem, či som sa viac bál alebo tešil toho, čo príde, ale pár týždňov pred tripom sa mi podarilo získať lístok na náš ďalší ligový zápas s Aston Villou.
Zápas, ktorý sa bude hrať sotva o 2 dni po našom zápase sezóny so City.
Nevedel som, čo ma čaká, ale rozhodne som tam chcel byť a podporiť chalanov, aj keď len psychicky, lebo fandiť hosťom z domáceho sektora sa vysoko neodporúča.
Nasledujúce dva dni, ktoré sme strávili behaním po Londýne, ubehli ako voda.
Prišiel deň D. Deň, ktorý v mojich očiach mohol zlomiť našu sezónu buď jedným alebo druhým smerom. Pragmaticky mi to vychádzalo skôr na ten horší. Ale nechcel som tomu veriť, ani som si to nepripúšťal.
Do Birminghamu som cestoval vlakom skoro ráno. Chcel som mať priestor, aby som si mohol pozrieť mesto. Aj keď len peši od vlakovej stanice ku štadiónu.
Po 40. minútach chôdze mi akosi vyhladlo. Vidím dáku prevádzku s občerstvením. Vravím si: „Skúsim.“
Po vstupe do prevádzky ma priateľský privítal zamestnanec – Afroameričan v sukni, t. j. tradičnom africkom oblečení. Bol veľmi komunikatívny. Hneď ma začal spovedať: „Ideš dnes na zápas?“, „Komu fandíš?“. Odvetil som: „Arsenalu“. A on na to, že aj ON! Pozerám na neho s vyvalenými očami, že som práve stretol fanúšika Arsenalu, ktorý pracuje v Birminghame sotva 1 km od štadióna Aston Villy.. Tak som ho potom aj ja vyspovedal a zistil som, že sa pred 17 rokmi presťahoval do Birminghamu zo severu Londýna. Sranda, aká náhoda!
Po doplnení síl som bol pripravený na zápas. Prišiel som na štadión a na svojom mieste som čakal na výkop.
Priebeh zápasu všetci poznáte, moja tvár bola polo-smutná, ale vždy veriaca, až do 93. minúty a zvyšok je už história..
Po skončení zápasu som sa snažil vstrebať to, čo som práve zažil. Neskutočný nával emócii. Len tak som sa prechádzal asi polhodinku okolo štadióna. Užíval si prítomný okamih.
Štadión som prešiel takmer úplne dookola. Ocitol som sa na veľkom (verejnom) parkovisku. Rozhliadam sa okolo seba a zrazu ide okolo Edu. „Wau. To je skutočný Edu, len tak tu“, vravím si. Tak som využil príležitosť a cvakli sme si jednu spoločnú.
Vtedy som ani netušil, že čerešnička na torte ma ešte stále len čaká. Po príchode na vlakovú stanicu si kontrolujem mobil. A tam vidím. City zremizovalo! Sme opäť prví!! – v tej chvíli som nemohol byť šťastnejší.
V nedeľu sme sa boli rozlúčiť s našim štadiónom (starým aj novým). Spravil som si radosť vo fan shope a bolo po tripe…po parádnom tripe.
