Neapol, Arsenal, Vezuv a pivo o tretej ráno
Niektoré výlety sa plánujú mesiace dopredu. Tento vznikol prakticky za 48 hodín. 
Keď 2. septembra prišla cez česko-slovenský Gunners.cz od DANa ponuka prihlásiť sa o lístky na zápas Napoli – Arsenal, šiesty zmysel mi zavelil prihlásiť sa aj so synom, obvolal som brácha či to skúsime – veď sa nič zlé nemôže stať, veď prinajhoršom sa k lístkom nedostaneme a skúsime nabudúce..
Keď však na druhý deň prišlo potvrdenie, že môžeme plánovať cestu – úprimne – rozbúchalo sa mi srdce. Gunners prvýkrát naživo a ešte v Neapole – meste, ktoré má svoju povesť, svoju vášeň pre futbal, svoje čaro. Okamžite sme to organizačne rozbehli: vybaviť voľno v práci, oznámiť doma, čo sme vymysleli (našťasie majú naše manželky pre našu „gunners“ vášeň pochopenie
), nájsť letenky, ubytovanie a vyriešiť dopravu a nezabudnúť vypýtať syna zo školy – našťastie triedna pani učiteľka je skalná faninka gunners, takže problém to nebol. Teda vlastne iba jeden – či nemám pre ňu a jej muža (tiež Gunner) lístky navyše.
Nakoniec sme 8. septembra odleteli do Neapola, 9. septembra nás čakal Arsenal a 10. septembra sme leteli domov. Ja, môj brat a môj dvanásťročný syn. Plánovanie na jednotku, len trochu v opačnom poradí.
Prvý kontakt s Neapolom
Do Neapola sme odleteli deň pred zápasom z Bratislavy, chceli sme si trošku vychutnať mesto pod Vezuvom. Po prílete do Neapola sa život akoby zrýchlil – ten dopravný chaos bol pre mňa doslova kultúrny šok 😀 Už cesta taxíkom z letiska na Piazza Garibaldi odkiaľ sme sa mali na ubytovanie presúvať metrom bola zážitok. Obité nárazníky na autách, skútre zo všetkých strán, trúbenie a premávka, v ktorej pravidlá vyzerali skôr ako odporúčania. Keď sme mali prejsť cez cestu (aj keď po prechode), človek si najprv premyslel, či to naozaj potrebuje. Brat to zhodnotil stručne: „Prechádzame „na srdiečko“.“
Po Neapole nám naše malé slovenské mestečká pripadali ako dopravná selanka. 
Pred cestou mi vrásky robili správy o špine, smrade, vysokej kriminalite. Nakoniec ma mesto príjemne prekvapilo. Zrejme to bolo aj štvrťou, v ktorej sme bývali – Mergellina. Štvrť blízko mora, kúsok po móle od prístavu a starého mesta. S pizzériami a reštauráciami, pekárňami.. Staré uličky mali svoje čaro, všade bolo cítiť jedlo a Neapol mal atmosféru, ktorú fotkami úplne nevystihneš. Len si človek musel zvyknúť na miestny štýl dopravy. A, samozrejme, dúfali sme, že Vezuv si počas našej návštevy dá pauzu. Jediná erupcia, ktorú sme chceli vidieť bola erupcia radosti nás fanúšikov Arsenalu po víťaznom zápase.
Po ubytovaní v Isa Guest Room (blízko stanice metra) sme sa prešli po okolí a dali si na večeru výborné panini v Paninoteca Da Francesco, kúpili v supermarkete nejaké pivečko a chillovali sme – taký dobrý začiatok výletu.
Deň zápasu: prechádzka, pizza a poobedný šlofík
Ráno sme začali neapolskými raňajkami – pomarančový džús a domáce sladké pečivo. Najprv som si hovoril, či je to na raňajky pre nás dospelých dosť, ale potom som zistili, že to úplne stačí a energia vydrží až do obeda. Dokonca sme si takéto raňajky dali počas pobytu dvakrát, zakaždým s iným pečivom z domácej rodinnej pekárne Carraturo. La Dolce Vita ako sa patrí.
Pri káve som radšej neriskoval a dával si pozor, kedy si objednať espresso alebo cappuccino. Človek nechce hneď prvý deň vyvolať medzinárodný incident kvôli káve.
Potom sme vyrazili pešo z Mergelliny smerom k prístavu a popri promenáde Lungomare. Prešli sme okolo Castel dell’Ovo, pokračovali smerom ku Galleria Umberto I a cez Quartieri Spagnoli, teda Španielsku štvrť, až k pizzerii L’Antica Pizzeria da Michele.
Túto pizzeriu sme si nechceli nechať ujsť – je legendárna – objavila aj vo filme Jedz, modli sa a miluj s Juliou Roberts. A hlavne do nej chodil aj božský Diego Maradonna a my sme mali tú česť sedieť pri jeho oficiálnom stole. Keď prídete tesne pred obedom, vyhnete sa radom čakajúcich na vstup. Hovorím o pôvodnej pizzerii, pretože kúsok cez ulicu je jej modernejšie rozšírenie s tou istou pizzou za tú istú cenu 6,50 EUR.
Človek musí ísť až do Neapola, aby zistil, že pizza môže byť lacnejšia ako na Slovensku.
Po obede sme sa pomaly presunuli k stanici Napoli Centrale a metrom sa odviezli späť. Lístok stál 1,50 €, takže ďalšie príjemné prekvapenie. Potom nasledoval poobedný šlofík, pretože večer nás čakal zápas, bolo treba nabrať sily a radi sme teda dodržali tradičnú pennichellu.
Neapol je azzurro ale We are AAAArseeeeenal and we know what we are!
Zraz fanúšikov Arsenalu bol v prístave, no my sme sa kvôli bezpečnosti rozhodli ísť na štadión po svojej linke. Od nášho ubytovania bol štadión vzdialený 2 zastávky metra. Aj keď bolo cca 18:00, dusno a teplo bolo stále na september celkom slušné. Domáci v dresoch SSC boli milí (možno preto, lebo sme na sebe nemali nič čo by nás zaradilo medzi gunners) a pomohli nám zorientovať sa (lístky na metro sa kupujú v automatoch na stanici a je nutné si ich na stanici aj označiť v inom stroji) V okolí štadióna to už žilo naplno aj keď do zápasu zostábali 3 hodiny. Ľudia, stánky, šály, dresy, jedlo, káva a všade futbal. Bolo vidieť, že Neapolčania svoj klub naozaj milujú. My to máme podobne s Arsenalom. 
Po odporúčaní od chalanov z gunners.cz sme sa rozhodli, že počas pohybu po meste nebudeme zbytočne ukazovať klubové farby ani nosiť šály a dresy. Nie zo strachu z vlastného klubu, ale preto, že nám to vzhľadom na odporúčania a hodnotenie zápasu ako vysoko rizikového pre fanúšikov hostí prišlo rozumnejšie. Na výlet sme prišli za futbalom a keďže bol s nami aj môj 12 ročný syn, chceli sme sa vyhnúť zbytočným problémom a násilnostiam .
Štadión Diega Armanda Maradonu už čo to pamätá no napriek tomu má svoje čaro a auru. Pri hľadaní hosťovského sektoru nám pomohli Carabinieri, ktorí pozbierali zblúdilých kanonierov ako sme boli my a odprevadili nás do sektoru hostí. Konečne medzi svojimi.
Ešte pred zápasom sme si dali aj nealkoholické chmeľové smoothie s menom začínajúcim na H 0.0 za 5 €. Päť eur za pivo, ktoré vlastne ani nie je pivo. Futbalové zážitky niečo stoja.
V sektore sme stretli aj Mirka z Česka, ktorý cestoval rovnako cez gunners.cz. Výborne sme podebatili a týmto ho pozdravujeme 
Potom už prišli chorály, spev a tá zvláštna atmosféra, keď zrazu stojíš medzi ľuďmi, ktorých si pred chvíľou vôbec nepoznal, ale všetci ste tam z rovnakého dôvodu. Výsledok poznáte – Napoli 0 : 1 Arsenal, Martin to krásne zavesil. Bol zážitok sledovať kanonierov naživo bijúcich sa s Neapolom, ktorý zaparkoval autobus a spoliehal sa to, že im víde niektorý z brejkov.
Návrat, na ktorý nezabudneme
Po zápase sme si ešte museli počkať, kým nás pustia zo sektora hostí – cca hodinu. Čas sme si krátili spievaním chorálov a povzbudzovaním hráčov, ktorí vybehli na výklus. Keď ktosi zakričal na Lewisa-Scellyho aby nám nahodil nejaký chorál a ten zanôtil „We know what we are..“ celý sektor pokračoval niekoľko minút : „ Champions of England, we know what we are!” Nasledovalo eskortovanie k pristaveným busom, dlhé čakanie v nich, dlhá cesta po dialľnici okolo celého mesta smerom k prístavu a potom dobrodružné hľadanie taxíka v prístavnej štvrti kde bolo občas počuť zvuky šarvátok medzi fans. Týpek v taxíku si udržal vysoko nastavený neapolský štadnart a úzke uličky zvládol s pištiacimi gumami a brzdami v rekordnom čase
Na ubytovanie sme sa dostali približne o tretej ráno. Vyšli sme na balkón, otvorili pivo a chvíľu len tak potichu sedeli, synátor medzitým unavený zaspal a my sme pri pivku a cigarke spracúvali dojmy. Zápas za 3 body, všetci bezpečne spolu na ubytovaní a za sebou deň, na ktorý sa bude spomínať ešte dlho.
Posledné ráno a domov
Po krátkej noci sme si dali ešte raňajky v Carraturo – pomarančový džús a sladké pečivo, už bez otázok, či to na raňajky stačí. Potom sme dokúpili suveníry a pomaly sa chystali na cestu domov. O 16:00 sme odlietali z Neapola, piloti to zobrali ponad legendárny Vezuv a za nami boli dni plné neapolského dobrodružstva, jedla, bláznivej dopravy, futbalu a zážitkov.
Neapol nás milo prekvapil, pizza a talianska kuchyňa nesklamala, Vezuv vydržal a Arsenal vyhral.
Čo viac sme si mohli priať?
Chalani z gunners.cz – ďakujeme!
Mati+Peťo+Shaki
