Zdravím fanúšikov Arsenalu a chcel by som všetkým priblížiť moje zážitky zo zápasu s Wiganom trochu z iného pohľadu – pohľadu človeka, ktorý ide na zápas svojho obľúbeného mužstva nie v spoločnosti kamarátov – fanúšikov, ale v spoločnosti manželky, ktorá neovláda rozdiel medzi šestnástkou a jedenástkou.
Najprv by som chcel poďakovať nášmu support klubu za túto možnosť, pretože sledovať zápas Arsenalu na jeho štadióne bol môj celoživotný zážitok.
Keď som v lete na narodeniny odovzdával mojej manželke jej klubovú kartu, ako jeden z mojich darčekov, netušil som, že ju budem môcť využiť už tento rok. Manželku som totiž do klubu prihlásil ja. Každý víkend sme stále zvádzali boje o to, čo sa bude pozerať na veľkom LCD televízore, ktorý máme v obývačke – či zápas Arsenalu alebo nejaký blbý film – ja som pravidelne prehrával a musel som pozerať naše zápasy na starom maličkom CRT prijímači, kde sa namiesto hráčov pohybovali sivé škvrny. Tak som sa v zmysle hesla starovekých vojvodcov „Keď nemôžeš premôcť nepriateľa, spoj sa s ním“, zaregistroval manželku do klubu a vysvetlil jej, že sa stala členom exkluzívnej spoločnosti a očakáva sa od nás (aspoň odo mňa), že budeme pravidelne sledovať činnosť klubu, vrátane zápasov. Uznávam, že nie je členom veľmi aktívnym, ale členské príspevky platí pravidelne a nepíše sprosté príspevky na náš web. Aj takí členovia sú potrební.
Takže keď sa (tuším v decembri) objavila na webe ponuka na návštevu troch zápasov, nesmelo som nadhodil, že zápas s Wiganom, ktorý sa mal konať 12.5.2013, je blízko termínu, kedy budem mať okrúhle výročie. Na moje prekvapenie moja manželka sama navrhla, že by sme moje narodeniny mohli osláviť v Londýne. Nezáviďte mi, neurobila to ani kvôli mne, ani kvôli zápasu, ale čiste pragmaticky chcela pobehať po obchodoch a nakupovať na trhoviskách.
Bez ohľadu na to som začal s prípravami na cestu. Keďže v Londýne som už bol pred troma rokmi (aj keď nie na zápas), základné pamätihodnosti (Tower, Big Ben, Oko, Parlament), som už v programe vynechal, takisto múzeum madame Tussaud, Dungeon, National gallery a London Museum. Chcel som si pozrieť lenBritish museum a Science museum. Hlavným cieľom mojej cesty bolo však konečne uzrieť naživo svoje obľúbené mužstvo, cieľ mojej manželky som už spomenul, ale mojím tajnou túžbou bolo aj nadchnúť manželku pre najrozšírenejší šport na svete, aby sa z pasívneho člena nášho klubu stal člen nadšený. Manželka pestuje šport hlavne pasívne, dokáže však sledovať aj doslova nudné športy, ako skoky na lyžiach, skoky do vody, curling či snooker (ospravedlňujem sa vyznavačom týchto športov), paradoxne však futbal nie – zdá sa jej byť veľmi pomalý (tento jav som pozoroval aj u iných žien). Tento postoj som chcel zmeniť počas nášho výletu, a keďže napr. pri hokeji sa manželka vie aj rozohniť, šťavnato komentovať výkon sudcu či hráčov, spĺňa všetky podmienky na to, aby sa stala pravým neobjektívnym fanúšikom futbalu a Arsenalu.
Ubytovanie sme mali v časti Londýna medzi Kensingtonom a Wembley, kde síce kraľuje QPR (čiže nie blízko Emirates), ale bolo celkom lacné (15,- GBP za osobu a noc) a majiteľ tvrdil, že je tiež dlhoročným fanúšikom Arsenalu. Keďže bol zo Slovenska, nemali sme ani komunikačné problémy. Naše jazykové znalosti zahrňujú ruštinu na základnej škole, stredoškolskú nemčinu, počítačovú angličtinu a zopár slov z poľštiny, ukrajinčiny a maďarčiny (hlavne nadávky). Takto lingvisticky vyzbrojení sme na dovolenkách prešli okrem Škandinávie skoro celú Európu a všade nás mali radi (zrejme preto, že sa nedokážeme v cudzom jazyku hádať a teda pokuty platíme bez reptania).
Keď mi teda prišla správa, že mám lístky na zápas prisľúbené, hneď som rezervoval spiatočné letenky cez Ryanair, takisto lístky z letiska do Londýna a ubytovanie. Náš pôvodný zámer bol odlet v sobotu 11.5., nedeľa zápas, pondelok a utorok obchody a pamätihodnosti. Spiatočný odlet utorok 17.40. Bohužiaľ, ako všetci viete, Wigan sa dostal do finále FA cupu, teda sa zápas prekladal a ja som zažil týždeň nervozity, pretože som nevedel, čo s mojimi objednanými (a zaplatenými) letenkami, ubytovaním atď. Bola aj taká alternatíva, že pokiaľ by sa mi nepodarilo preobjednať let či ubytovanie na náhradný termín zápasu, tak si vyjdeme do Londýna len skutočne na výlet. Preto iste chápete, ako som si netrpezlivo hrýzol nechty. Nakoniec bol zápas presunutý na utorok 14.5.2013, čo mi umožnilo posunúť len odlet o jeden deň na stredu a všetko bolo vybavené. Stálo ma to cca 60,- EUR za oboch, ale čo je to oproti sledovaniu zápasu naživo, že ?
Nakoniec prišiel deň odletu. Ako zanietený divák seriálu „Vyšetrovanie leteckých nešťastí“ teoreticky ovládam presne všetky postupy činnosti pilotov pri odtrhnutí krídla, vytrhnutí dverí, výbuchu či požiaru na palube. Predpokladal som, že tento seriál pozerali aj naši piloti, a teda pokojne som nastúpil do lietadla. Let prebehol normálne. Napriek úrovni našich jazykových znalostí sme si dokázali kúpiť Oyster karty a dokonca nabiť ma správnu sumu. V pohode sme sa ubytovali a vybrali sme sa na rekognoskáciu okolia. Našli sme hneď krčmu, kde v televízii dávali práve záznam zápasu Aston Villa – Chelsea. Keďže celá krčma sa niesla v znamení portugalských farieb (zelenočervená vlajka, portrét Eusébia na stene), neprekvapilo ma, že záznam šiel na portugalskej televízii. Zase sme sa naučili nový jazyk.
Dni do nášho zápasu plynuli v podstate jednotvárne – prehliadkou múzeí, trhovísk a obchodov. Ak pôjdete na zápas s priateľkami, či manželkami, dám vám tip – na Oxford Street na jej oboch koncoch supermarket Primark, kde dostanete oblečenie približnej kvality ako napr. v NewYorkeri, ale za polovičné ceny. Zaveďte tam svoje polovičky a vrhnú sa na tovar ako kobylky. Do smrti vám budú vďačné. Za futbalovú zmienku snáď stojí nedeľa, keď sme v našej portugalskej krčme sledovali zápas ManUtd – Swansea a v polčase dávali zostrih finále FA cupu ManCity – Wigan. Po víťazstve Wiganu boli na druhý deň noviny plné núteného odchodu Manciniho z postu trénera a najviac sa tam ako jeho nástupcu objavovalo meno Giovanni Trapattoni.
Bohužiaľ počasie nám počas nášho pobytu veľmi neprialo, stále mrholilo a bolo celkom chladno, tak sme sa radšej zdržiavali vnútri, kde bolo sucho a teplo, t.zn. v múzeách, obchodoch a krčmách. Rozdiel je v tom, že v obchodoch nemáte WC a v múzeách pivo. V krčme máte oboje.
Nakoniec prišiel očakávaný deň D – utorok, 14.5.2013 – deň zápasu. Začali sme si baliť veci na štadión a tu som zistil jednu hroznú vec, za ktorú by som si zaslúžil, aby ma lámali v kolese. Svoj dres som mal, ale šál, ktorý mala mať manželka, sme zabudli doma. Ja idiot, som to neskontroloval a spoľahol som sa na to, že každý sa stará o svoje veci a zabaliť klubový šál – na to moja drahá polovička zabudla. V hlbokej depresii sme sa teda presunuli na štadión a tu sa stala dokonalá premena letargickéj a odovzdanej partnerky, ktorá sa pripravovala nejako prežiť nasledujúce dve hodiny v zime a prievane na arsenalistického nadšenca. Keď totiž uvidela prúdy ľudí, prúdiacich či už z metra, alebo z domova, oblečených do dresov, búnd so znakmi Arsenalu alebo len tak s prehodeným klubovým šálom, odmietla vstúpiť na štadión v „civile“. Sama ma zatiahla do jediného môjho obľúbeného obchodu v Londýne, kde sme kúpili šál v klubových farbách pre ňu a bundu pre mňa, pretože bolo fakt chladno a ja som vytrvalo odmietal čokoľvek obliecť na svoj dres. Za odmenu som ju pozval na pivo oproti do pubu, kde už fanúšikovia debatovali o zápase a v televízii bežali upútavky.
Keď som vstúpil na štadión a uvidel osvetlený svetlozelený trávnik, zastavilo sa mi srdce, pretože za svojej mladosti som také niečo nevidel a to ani na československých medzištátnych zápasoch a za svojej futbalovej kariéry som na takom trávniku ani nestál, o hraní nehovoriac. Bol som síce trochu rozčarovaný z toho, že štadión na taký dôležitý zápas nie je zaplnený ani spolovice, ale pripisoval som to tomu, že je to v utorok, teda pracovný deň. Na ploche sa rozcvičovali mužstvá, čo sa začalo páčiť aj manželke, akurát sa ma spýtala, prečo sa tento zápas bude hrať na štyri bránky. Zasvätene som jej vysvetlil, že tie ďalšie dve sú len počas rozcvičenia a že budú potom odstránené. Keď k tomu skutočne došlo, pozrela na mňa obdivným pohľadom. Kým prišlo k výkopu, tak za pätnásť minút sa štadión zaplnil a začali sa spievať rozličné chorály a povzbudzovacie slogany, čo len umocňovalo atmosféru a uvoľňovalo do môjho krvného obehu množstvo endorfínov.
Zápas sa mi veľmi páčil, sedeli sme nad bránkou, kde padla väčšina gólov. Vyrovnávajúci gól padol, ako ste mohli vidieť, z nafilmovaného faulu. Keď som to neskôr videl zo záznamu, tak to nebolo tak veľmi poznať, ale ja som to videl naživo spredu (pretože som sedel priamo oproti zákroku) a veľmi jasne som zaregistroval, ako súperov útočník odtlačil rukou nášho hráča a sám sa bezostyšne zvalil na zem. Po tomto zákroku som si dokonca pôvodne myslel, že sa bude pískať pre nás. Keďže sme dostali gól do šatne, tak nálada cez polčas nebola ktovieaká, ale radosť z toho, že konečne vidím svoje mužstvo na vlastné oči, prekonala aj nostalgiu z priebežného výsledku. V druhom polčase sa však naša hra zrýchlila a prišli aj góly, ktoré som si neskutočne vychutnával. Predpokladám, že naša hra sa zlepšila okrem iného aj preto, že sa hráči v kabíne dozvedeli, kto ich sleduje na tribúne a nad ktorou bránkou sedí.
Po skončení zápasu sme ešte chvíľu zostali na štadióne a sledovali ďakovačku hráčov, nakoľko som si uvedomil, že môj krásny sen sa za chvíľu skončí. Impozantné bolo aj sledovať, ako sa vonku velikánska masa ľudí rozchádza domov, k zastávkam autobusu a staniciam metra a každý šťastný vzrušene debatuje o zápase. Na druhý deň sme sa už len zbalili a za neustáleho mrholenia nostalgicky opustili Londýn.
Ešte raz musím poďakovať nášmu klubu za to, že som mohol sledovať naživo zápas môjho obľúbeného klubu, pretože to bol zážitok na nezaplatenie a už uvažujem o budúcej návšteve. Ďalší zápas asi absolvujem s vnukom, ktorého chcem tiež prihlásiť do nášho klubu. Má síce len tri roky, Arsenal vyslovuje ajsenaj, ale zaručujem, že bude disciplinovaným platiacim členom a nebude písať osočujúce príspevky na náš web, už len preto, že písať ešte nevie. Musíme si predsa vychovávať náš fanúšikovský dorast.
P.S. Zápas s Newcastlom sme sledovali spolu s manželkou už na veľkom televízore.
Pozn. Ospravedlňujem sa za zlú kvalitu niektorých fotografií, ale také bohužiaľ vyšli z nášho mobilu.
