V prvom rade by som sa chcel ospravedlniť, že tento report píšeme s miernym oneskorením, ale naša cesta Veľkou Britániou sa skončila až tento štvrtok a dovtedy sme mali obmedzený prístup k internetu. Ale pekne po poriadku.
Rozhodnutie požiadať si v supporters clube o lístky na prvé kolo dlho očakávanej Premier league, padlo ešte niekedy v polovici júna. Kombinácia mojej výpovede z práce a kolegova pracovná príležitosť v Anglicku nám dala konečne dostatočný impulz a voľný čas aby sme sa po sporadických návštevách priateľských zápasov Arsenalu v neďalekom Rakúsku odhodlali na posledný krok- ostrý zápas Premier league. Priznám sa, že letenky aj ubytovanie sme si zabezbečili ešte pred pridelením vstupeniek, snáď aj preto aby sa už nedalo nijako vycúvať aj keď ich nepridelenie by nás samozrejme veľmi mrzelo keďže som si povedal, že keď pôjdem prvý krát do Anglicka tak určite chcem ísť na Arsenal, lebo inak by to pre mňa bolo ako navštíviť Rím a nevidieť Vatikán.
Keďže sme dorazili už v stredu s veľkým predstihom, mali sme ideálnu príležitosť nasávať atmosféru Islingtonu aj s miernou predsezónnou nervozitou. Hneď po vystúpení z „tube“ na stanici Finsbury Park nám bolo jasné, že sa nachádzame na správnom mieste keď na vás okamžite po východe vykukne Arsenal shop. Neprítomnosť Robina a Alexa Songa na reklamných postroch na new away kit, však už dávali tušiť aké správy nás čakajú v najbližších dňoch. Po večernej sms od kamaráta o Van Persieho prestupe som sa iba utvrdil v mojom názore, že ak si už kúpiť dres s menom hráča na chrbte tak jedine klubovej legendy.
Ak už by som mal s niečím poradiť tak čo sa týka výberu ubytovania som rád, že sme strávili tri noci v Londýne v goonerom dobre známom hoteli New Pembury vzdialenom asi 10 minút peši od Highbury a 15 minút od Emirates stadium. Oceníte obzvlášť v deň zápasu. Hneď prvý deň sme neodolali a vybrali sa na menšiu prechádzku k prvému spomenutému futbalovému svätostánku. Aj keď sa minulosť nedá vrátiť mrzelo nás, že Highbury už nehostí naše domáce zápasy. Pretože zasadenie tohto štadióna do tejto severolondýnskej štvrte je úžasné. Zarazila nás troška nálepka Slovanu Bratislava na informačnom stĺpiku J. Po chvíľke nostalgie na domčeky vykúkajúce pravidelne pomedzi tribúny a veveričky pobehujúce po trávniku sme sa aj my rozhodli pohnúť z minulosti do prítomnosti a vybrali sme sa k Ashburton Grove. Mierka nášho nového stánku vás oproti staručkému Highbury zarazí. Je totiž skutočne obrovský a jeho masívnosť vás zaujme snáď z každého uhľa pohľadu. Vzhľadom na náš veľmi nízky budget sme sa museli uspokojiť len s obhliadkou vonkajších skrášlení štadiónu. Kamenné tabule „Becoming a gooner“ od Mo Faraha či Jackieho Wilshera, sochy našich „svätých“ či citáty fanúšikov a trénerov na adresu našich najväčších legiend po celom okruhu štadióna vás však tak či onak zamestnajú na celé hodiny
Keďže sme však boli v Londýne do istej miery aj ako turisti, k štadiónu sme sa vrátili až v deň zápasu. Okrem známych turistických atrakcí a pascí, sme náš čas využili aj na prechádzku k štadiónu snáď jediného klubu zo západného Londýna ku ktorému sa dá prechovávať isté sympatie. Pochopiteľne hovorím o Fulhame a jeho maličkom Craven Cottage(ja viem trénuje ich Martin Jol, ale predsa keď si to porovnám s ropou či QPR F1). Ak vás zaujíma troška aj PL ako celok, je to celkom pekná prechádzka popri Temži a zasadenie štadióna do jeho okolia je tiež pomerne zaujímavé.
Ale vráťme sa chytro k Arsenalu. V deň zápasu sme nahodili dresy a s pomerne veľkým predstihom sme sa chceli ešte poprechádzať po blízkom okolí Finsbury parku. Nikto v drese Arsenalu nás nenechal na pochybách, že dnes je deň D a aj chudáčisko s 10 ročnou ošúchanou šiltovkou Arsenal na vás s úsmevom mrkne. Tento pocit akejsi spolupatričnosti ma veľmi zaujal a patril k tomu najkrajšiemu čo by som z nášho výletu vypichol. Cca tri hodinky pred zápasom sme sa presunuli k štadiónu a ak by ste sa báli, že sa stratíte masa červených dresov vás chytro usmerní správnym smerom. Po prevzatí lístkov od veľmi atraktívnej slečny za okienkom a krátkom prianí pracovať na tomto oddelení sme si už len pokojne našli svoje miesta na štadióne(mimochodom vrelo ďakujeme miesta boli perfektné!) a užívali si postupne sa zaplňujúci štadión a rozcvičku hráčov. Kombinácia predzápasového soundtracku, postupne mohutnejúceho kriku fanúšikov a výbeh hráčov mi spôsobil zimomriavky.
K zápasu poviem len zopár postrehov, každopádne z pred televízora sa pravdepodobne podstatne lepšie hodnotí výkon hráčov, keďže Carl sa mi vôbec nezdal taký zlý len zo začiatku zakríknutý, Santi naopak strašne veľa pokazil(áno videl som aj tie záblesky geniality), Podolski sympaticky bojoval a Mignolet usilovne zdržoval ale aspoň mi dal dôvod opakovane si schuti naňho zabučať. Po zápase som bol absolútne psychicky aj fyzicky vyčerpaný a bol som rád, že sme nemuseli stáť tu frontu na metro a šli sme si oddýchnuť do Finsbury Parku a mohli sme sledovať goonerov zajedajúcich sklamanie z remízy a Songovho odchodu na pikniku a užívajúc si zvyšok slnečného dňa. Napriek tomu, že sme večer ešte museli strpieť na Victoria station výsmech nejakej socky jediným slovom „van persie“ náladu nám zlepšila aspoň večerná prehra toho večne druhého klubu zo severného Londýna.
Záverom už by som len dodal, že sme veľmi vďační supporters clubu za túto úžasnú možnosť a ešte by som rád pozdravil touto cestou tri dievčatá z Česka, ktoré už dobre poznáte z predošlého blogu s ktorými sme sa v pozápasovom zhone nestihli rozlúčiť.
Ak by ste potrebovali s hocičím poradiť čo sa týka cesty, ubytovania a iných vecí s kľudom mi napíšte na mail hergott.michal@gmail.com
