Gooners on Tour: ¨Pete19 a Ivan na Southampton-e.

 

Náš trip na Emirates sa vlastne začal počas sledovania zápasu Anglicko-Ukrajina a Ivovou otázkou či by sme nemohli ísť sledovať The Oxa či Thea aj naživo.

Kedže lepší a bezpečnejší spôsob na získanie lístkov na zápas ako skrz náš Supportes Club neexistuje, obrátili sme sa na SC a do oka nám padol zápas so Southamptonom,v perfektnom termíne pred začiatkom semestra v škole. Hneď sme objednali letenky a už len dúfali,že nám SC ako novým členom vyhovie, čo sa nám splnilo a sme zato nesmierne vďačný.

Obaja sme absolútne neturistické povahy(„Čo ma má v Londýne okrem Arsenalu zaujímať?“),rozhodli sme sa pre letenky s odchodom z Bratislavy v sobotu ráno(aj s Janou Kirschner na palube, holt asi tie nové albumy na business class či súkromné lietadlo nevynášajú) a príletom zo Stanstedu v nedeľu s romantickým prespaním na Stanstedskom letisku grin.

V prvom rade by som odporučil ostatným goonerom, aby nešli do Londýna tak natesno pred zápasom ako my. O pol 12 miestneho času sme boli na Stanstede, s očakávaním odchodom z letiska o 12tej,s tým že sa z Liverpool street presunieme na Emirates cca hodinku a pol pred zápasom. So zdesením som preto kukal na hodinky, keď náš bus neprišiel a odštartovali sme zo Stanstedu o 12 25. A keď sme boli svedkami aj zápchy pri Whitechapel, do smiechu nám rozhodne nebolo.Napokon po šťastnom výstupe a po šaškovaní v metre(„Nasledujme tých goonerov v červenom,tí určite vedia kde je Emirates.“)

Musím uznať,že vystúpiť na zastávke Arsenal a výjsť na denné svetlo medzi to červené more je úžasný pocit. Vidíte Američana v stredných rokoch rozprávajuceho s postarším Angličanom o Liamovi Bradym, pričom miestny gooner sa nezabudne pochváliť že v 70 rokoch začal chodiť na arsenal aj kvôli nemu, arabov, indov, a vlastne ľudí z celej zemegule ktorých spája láska k značke AFC. Po prehliadke pred turniketom(kde nám chvalabohu nezobral SBSkár rezne s chlebom, našu základnú stravnú jednotku ) sme už vyšli na East Stand a usadili sa medzi goonerov z Česka a Slovenska, zisťujúc že nad nami sú z SC z USA a celkovo okolo nás akosi ani typických Angličanov nevidno („teda vlastne ani v multikultúrnom Londýne“) a sledovali uvítanie medailistov z olympiády a kick-off. Treba uznať že organizácia je fantastická,aj na tých WC nie sú rady a vďaka obrazovkám človek ani nevie kde skôr kukať.

K zápasu asi netreba veľa hovoriť, slovami Marcela Merčiaka to bola fantázia v pohybe,fascinujúca súhra (najmä Gibbs a Podolski o sebe vedeli snáď non-stop) a pre mňa s Ivanom bol MOTM Mikel Arteta, ten bol absolútne všade(a ani sa nezadýchal a jeho LEGO vlasy taktiež nevykazovali známky potu ) a nedalo sa našim absolútne nič vytknúť(s výnimkou Vojtu).To čo už zamrzelo asi nás všetkých z SC bola mizerná atmosféra, kedže sa akurát tak tlieskalo,par krát zarezonovalo We love you Arsenal,we do a One (po čase two,three,four ) nil to the Arsenal, či He scores when he wants, no celkovo bola atmosféra priam divadelná a o náročnejších chantoch ako One Arsene Wenger alebo Stand Up if you hate Tottenham
Nemohlo byť ani reči. Po zápase sme sa pofotili pri sochách,kukli fanshop a zistil že je už 19 a ak niečo chceme z Londýna vidieť tak už by aj bolo načase.Na naše zdesenie bola prevažne pamiatková yellow line Circle zavretá a nám tak ostal len Sherlock na Baker Street a Travelcard, ktorú sme dosť neštastne kúpili len na zóny 1 a 2.Po pobudnutí na pive na Liverpool Street (4 librové pivo ide dolu krkom akosi ťažšie :-D) sme sa rozhodli ešte raz obzrieť už nočný Emirates a po sklamaní, že snáď všetci gooneri sú už o pol 10 večer doma či na okrajových krčmách a ten kanón pred štadiónom ani s použitím blesku nevidno sme sa už po Xtý raz presunuli na nástupište späť na Liverpool street a došli na Stansted, kde sme už v mikrospánku a spiaci na zemi s originálnym vankúšom( Boh žehnaj britské plastové HRANATÉ fľaše) dočkali ranný let. Let nám spríjemnil Match programme a s konštatovaním že Arsene je fakt inteligentný Boss a vie, ako má celý Arsenal FC fungovať sme sa vrátili na Slovensko.