Na začiatok by som rád napísal, že tento report zo zápasu sa mi nepísal vôbec ľahko.
Návštevy Emirates Stadium som sa dočkal po vyše 3 rokoch, presnejšie po 1230 dňoch. Pre mňa ako verného fanúšika Arsenalu to bola veľmi dlhá doba čakania.
Na zápas sme sa vybrali s mojim kamarátom a dlhoročným Goonerom Ramonom, ktorého som pred asi desiatimi rokmi presvedčil, že Arsenal je klub budúcnosti a oplatí sa ho sledovať a fandiť mu. (dnes v týchto ťažkých časoch iba dúfam, že mi to nemá za zlé ?).
Cesta na zápas vyzerala spočiatku bez problémov, ale sibírsky front studeného počasia, alebo ako si ho Briti nazvali „Beast from the East“ nám mierne skomplikoval situáciu, keď sa náš let z Viedne oneskoril o 2 hodiny. Nakoniec sme boli radi, že sme si nevybrali let od British Airways, ktorý bol nakoniec v ten deň zrušený.
Bolo 19:45 miestneho času a teda čas výkopu zápasu a my sme konečne zbadali Emirates. Vtedy sme si povedali stihli sme to, čo bol veľký úspech za nepriaznivých okolností. Na svoje miesta nad hosťovským sektorom sme sa usadili asi v 7. minúte a aj napriek mrazu sme boli radi, že sme na mieste. Štadión bol poloprázdny a moja prvá myšlienka bola, že fanúšikovia zrejme meškajú kvôli nepriaznivému počasiu. Mýlil som sa. Fanúšikov vôbec nepribudlo, naplno zaplnený bol iba hosťovský sektor pod nami.
Poďme ale k zápasu. Ten sa začal nádejne, keď sme našu aktivitu pretavili do 2-3 dobrých šancí, s ktorými si ale Ederson ľahko poradil. Postupne však ale prebralo iniciatívu City a loptu nám požičalo málokedy. V 15. minúte sa ale k lopte dostal Sané, ktorý sa cez našu obranu ľahko prekľučkoval až pred šestnástku a poslal prihrávku na Bernarda Silvu, jeho obstrel zapadol za Čecha – 0:1. Hovorím si prvá šanca, prvý gól, to snáď nie je možné. V 27. minúte sa však ďalšia akcia začala opäť u Saného, tentokrát ale skóroval iný Silva a to David. V 33. minuté prišiel posledný klinec do rakvy, keď peknú kombinačnú akciu zakončil podľa mňa muž zápasu Sané 0:3. Šok striedalo sklamanie, nasledoval mohutný piskot od divákov, ktorých do tohto momentu bolo počuť minimálne. Bola za nami iba tretina zápasu a pri takomto výkone som sa začal obávať väčšieho výprasku. Polčas sa našťastie skončil iba 0:3, pretože City mali dobrú šancu na navýšenie skóre.
Druhý polčas začal s malou nádejou, keď rozhodca zapískal penaltu po faule na Mikiho, Auba však lajdácky kopnutú penaltu nepremenil. Celkovo v druhom dejstve som mal pocit, že Guardiola nariadil hosťom „šetriaci režim“ a City iba kontrolovalo hru až do konca zápasu. Najviac ma však sklamal odovzdaný výkon Arsenalu, ktorého hráči sa pobiť o výsledok očividne nechceli a neukázali takmer nič. Na moje prekvapenie neprišlo žiadne striedanie, ktoré by mohlo trochu našu hru oživiť, ale v podstate keď som sa objektívne pozrel na našich náhradníkov, žiadneho „game-changera“ som tam nevidel. Zápas sa tak skončil prehrou, v najpochmúrnejšej a najnevraživej atmosfére, akú som kedy na Emirates zažil, kedy sa predbiehali domáci fanúšikovia skandovaním „Wenger out“ s hosťujúcimi ironickými pokrikmi „Wenger, we want you to stay“.
Pred zápasom som nemal veľké očakávania, ale zo štadióna som odchádzal s ešte negatívnejšími pocitmi. Kedysi som videl v tomto klube svetlú budúcnosť, ale teraz viem, že pokiaľ nepríde zmena, tak sa očakávaných výsledkov nedočkáme. Dôvodom a príčinám tejto situácie by som sa mohol venovať v samostatnom článku, preto iba na záver skúsim zhrnúť moje dojmy.
Tento klub potrebuje nový impulz, ale čo potrebuje hlavne, je zmena myslenia. Zlaté časy sú už dávno za nami, nový štadión je už splatený, je na čase si vyhrnúť rukávy a neniesť sa iba na vlne marketingového úspechu, ktorý nám nikdy trofeje neprinesie. Fanúšikovia Arsenalu si zaslúžia lepšiu budúcnosť a v prvom rade hráčov, ktorý nechajú na ihrisku srdce. Zmena musí prísť a ja verím, že sa jej dočkáme, aj keď to možno potrvá ešte pár rokov. Nie je všetkým dňom koniec !
Na záver sa chcem poďakovať Gunners.cz za sprostredkovanie lístkov. Ďakujem. Držte sa Gooneri!
C´mon you Reeeds ! Gooner till I die !
Marty
