Je kuriózne, že počas najkratšieho mesiaca v roku Arsenal odohral viac zápasov ako v januári, ale pre mňa lepšie, aspoň bolo pri výbere hráča mesiaca viac príležitostí na rozhodovanie. Z šiestich zápasov bol jeden fantastický, tri dobré a dva strašné. Napriek tomu to však nie je až tak zlé. Prehra so sliepkami síce bolí, ale pre nich to bol asi najväčší úspech v tejto sezóne a oslavovali ho až tak, že odvtedy sme na nich získali v lige náskok štyroch bodov. Prehra s Monacom bola nepríjemná, hlavne ten chaos po inkasovaných góloch vôbec nepotešil, ale teoretická šanca na postup v Lige majstrov ešte žije. Čo je však dôležitejšie, v lige aj FA Cupe sme kráčali bez zaváhania. Podiel na tom malo viacero hráčov, no žiadny nedominoval tak výrazne, ako na jeseň Alexis, či na prelome rokov Santi. Ak však mám vybrať jedného, ktorý by si podľa mňa zaslúžil honor Hráča mesiaca február 2015, 4 góly a najmä to, že tri z toho boli víťazné, hovoria v prospech Oliviera Girouda.
Náš hrot číslo jedna je asi najmenej doceňovaný hráč Arsenalu. Ono je to na prvý pohľad vcelku aj pochopiteľné, nemá totiž techniku Alexisa alebo Santiho, nemá ani rýchlosť Thea a nemá geniálne nápady Mesuta. Je ešte k tomu na bežné pomery v Arsenale nejaký privysoký a prisilný. Navyše sa ešte aj z maródky vracia skôr, ako má, čo veru nie je zvykom v našom klube. A nepridáva mu ani to, že hrá na poste, na ktorom hrávali takí giganti ako Ian Wright a Thierry Henry, s ktorými je zákonite (ale nie úplne logicky) porovnávaný. A s takými obrami sa napriek svojej výške môže porovnávať veľmi ťažko.
Čo však Oli má, je pre mňa a najmä pre Arsenal oveľa dôležitejšie. V prvom rade už spomínaná výška z neho robí priam esenciálnu postavu základnej zostavy Arsenalu a to nielen preto, že je cieľom 99% brankárskych výkopov a pasov dopredu, z ktorých veľmi pekné percento aj vyhrá a úspešne distribuuje spoluhráčom, ale aj preto, že podobne sa naňho lepia centre aj vo vlastnej šestnástke pri súperových štandardkách. To, ako nám môže chýbať, sme videli na jeseň, keď sme boli počas jeho rekonvalescencie zo zlomeniny oveľa zraniteľnejší pri centroch súpera a pomaly v každom zápase sme inkasovali po rohu alebo priamom kope.
Ďalšou prednosťou sú jeho fyzické dispozície a nemyslím tým v tejto chvíli vzhľad modela, hoci samozrejme všetci vieme, že je gorgeous. Myslím tým jeho silu a stabilitu, vďaka ktorým sa nedá prakticky vôbec odtlačiť od lopty akokoľvek urasteným obrancom. To nám pomáha udržať loptu vpredu a dáva to šancu naším malým kúzelníkom dostať sa do hry. Neviem ako v celej lige, ale v Arsenale v tomto Oli nemá konkurenciu.
Na čo sa trochu zabúda, je Oliho herná inteligencia. Tá sa prejavuje nielen zapojením do kombinácií, najmä narážačiek na prvý dotyk, ale aj jeho výborným pohybom bez lopty. Dokáže na seba pútať jedného-dvoch obrancov súpera a šikovne ich odťahovať z ťažiska hry. Práve tým robí priestor spoluhráčom z druhej vlny, ktorí sa potom môžu strelecky presadzovať. Výrazne však zlepšil aj to opačné, vie sa dobre dostať do ťažiska hry a do zakončenia. Takto sa dostáva aj k odrazeným loptám, ako to predviedol proti Crystal Palace.
A v neposlednom rade, z Oliho sa stal veľmi dobrý zakončovateľ. Odmyslime si výbuch proti Monacu, lebo taký zápas sa raz za čas pritrafí každému, ale v ostatných februárových zápasoch mal vysoké percento premenených šancí. A góly dokázal dávať rôznymi spôsobmi, dorážku proti Crystal Palace som už spomínal, neodpustil si svoje trademarkové voleje proti Middlesbrough, najmä ten druhý bol lahôdkový, ale dokázal premeniť aj samostatný únik od polovice ihriska proti Aston Ville. Pozoruhodné, že ani jeden nedal hlavou…
Keď už teda chceme Oliho Girouda s niekým porovnávať, je iná legenda Arsenalu, s ktorou je takéto porovnanie viac na mieste. Je to Alan Smith, útočná veža Grahamovho Arsenalu. Ten dal v červenom drese s bielymi rukávmi v ôsmych sezónach a 347 zápasoch 115 gólov, z toho 87 ligových v 264 zápasoch. To je 0,33 gólu na zápas v oboch štatistikách. Oliho bilancia je 87 zápasov a 37 gólov v lige, 120 zápasov a 52 gólov celkovo. V oboch prípadoch priemer 0,43 gólu na zápas, takže Oli je v strieľaní gólov lepší ako naša legenda z Hollywoodu (Worcestershire), čo asi nebude úplne zlé. A prečo toto porovnanie? Obaja títo útočníci Arsenalu majú totiž okrem výšky a dominancie vo vzdušných súbojoch spoločné ešte niečo. Ani jeden z nich nebol rodeným kanonierom, čo by ťahal tím sám. Obaja mali alebo majú skvelých spoluhráčov s gólovými inštinktmi, Smith mal Wrightyho, Giroud má v tejto chvíli najmä Alexisa. Útok Arsenalu ťažil v Smithovej dobe a rovnako ťaží aj teraz zo spolupráce a dopĺňania sa dvoch typologicky rozdielnych hrotov. A keď už porovnanie týchto dvoch, Olimu by som tiež doprial to, čo Alan dokázal 4. mája 1994…
Preto nemajme na Oliho nároky, ktoré nie sú voči nemu spravodlivé, je to výborný útočník s veľkým množstvom predností, s veľkým srdcom, oddanosťou voči klubu, zápalom pre hru a navyše so skvelým zmyslom pre humor („I cannot change that I‚m gorgeous„, knee sliding a celebration bombing). A jeho reakcia na výbuch proti Monacu v nasledujúcich zápasoch ukazuje aj veľkú psychickú silu a odolnosť. To je však už marcový príbeh, o tom až o mesiac…
DaemonAllburn
/blog vyjadruje osobný názor autora/
