Keďže november pre mňa býva najvyťaženejší a dá sa povedať najhorší mesiac v roku, hráča mesiaca október som jednoducho nebol schopný vyhlásiť. Teda s vyhlasovaním by nebol problém, nemohol by ním byť nikto iný ako Alexis Sánchez, problém bol skôr s tým, ako napísať niečo duchaplné, keďže moja tvorivosť bola na podobnom minime, ako forma a zdravie zvyšku nášho tímu. Tak som sa rozhodol, že vyhlásim v decembri rovno dvoch hráčov mesiaca za október a november. Toho prvého som už prezradil a za november je problém nevyhlásiť za hráča mesiaca strelca takmer polovice gólov nášho tímu, ktorým je pre zmenu opäť raz Alexis. Takže nakoniec je ten hráč oboch mesiacov len jeden…
Musím však skonštatovať, že práve v novembri mu zas začala rásť aj nejaká konkurencia. Do výbornej formy sa dostal Alex Cowabunga-Chamberlain. Pre toho bol príchod Alexisa akoby dávkou mutagénu a z Alexa sa stáva veľký postrach obrán. Bohužiaľ zatiaľ nie brán, čo ho stálo zisk trofeje pre hráča mesiaca na gunners.cz (ktorú však ešte zatiaľ nikto nevidel… možno to bude tým, že vraj ani neexistuje…). Kombo Alex(is) na druhú však fungovalo výborne, obaja títo hráči vynikajú rýchlosťou, technikou i bojovnosťou a prinášajú do hry tú správnu dynamiku. Ešte keby sa naučili včas sa lopty zbaviť, bolo by to dokonalé.
Ďalším, kto sa už aj duchom vrátil z dlhej pobrazílskej dovolenky bol náš El Mágico Santiago Cazorla González. Stihol to práve včas, aby mal pekné okrúhle narodeniny bez „hubovej polievky“ od fanúšikov. Týmto mu samozrejme s predstihom prajem všetko najlepšie a vítam ho v klube. Na jeho smolu však návrat formy prišiel neskoro na to, aby prekonal čílskeho El Niño Maravilla (nemýliť si s iným El Niñom, tento spôsobuje klimatické zmeny a horúčavy iba v obranných líniách anglických tímov), každopádne však potešil pohľad na Santiho hýriaceho nápadmi, ktoré dokonca dokázal aj realizovať.
A ešte samozrejme potešil návrat Porthosa a Aramisa, už chýba len d’Artagnan. Porthos opäť vystužil obranu tak, ako to len on vie, a Aramis okrem svojej krásnej tváre skúsil polámať prsty de Geovi, čo mu síce nevyšlo, ale gól z toho bol exportný. Len teraz si človek uvedomí, ako mu chýbali jeho obľúbení mušketieri… Ale samozrejme, ani oni nemohli ohroziť nadvládu zázračného Číľana nad mojimi osobnými rebríčkami.
Takže mi to vyšlo tak, že som vlastne nič nezmeškal, ešte som aj ušetril klávesnicu a predsa náš El Niño o nič neprišiel. Je zatiaľ jednoznačne hráčom sezóny a možno nielen v Arsenale. Naozaj rozdielový hráč, naozaj top-top kuolity. A navyše na rozdiel od iných hráčov jeho kalibru si nepotrpí na metrosexuálny imidž, ani nemá potrebu vyhadzovať z tímu konkurenciu (Leovi odkazujem: s Luisitom to budeš mať ťažké, on sa naozaj vie riadne zahryznúť!). Alexis je skromný chlapec, ktorý si plní sen a je to vidieť počas každej jednej sekundy, ktorú trávi na ihrisku. A to si človeka musí získať, veď kto by ho nemal rád… Viem, viem, 19 manažérov, okolo stovky obrancov a zopár fanúšikov so zlým vkusom fandiacich príšernostiam ako Chelski, $ity, Stoke (ti by ho dokonca najradšej zaškrtili)… sliepky radšej nespomínať… Ale keď ho musia chváliť už aj Rio de Ferdinand či (nahodiť najhorší liverpoolsky prízvuk) Džejmí Kauge, tak to je už čo povedať. A to nehovorím o Džejmím Redneckovi! Ten sa musel veľmi prekonať, aby pochválil hocičo z Arsenalu.
Alexis je proste výnimočný, jeho schopnosť adaptácie z neho robí najväčšieho favorita na prvého človeka na Marse, na ktorom by prežil aj bez dýchacích prístrojov, keďže má asi štvoro pľúc. A jeho výkony mu raz možno zabezpečia nejakú tu bronzovú vec pred štadiónom. Nebojím sa, že by poľavil, nebojím sa, že by ušiel „za trofejami“, Alexis si veľmi dobre uvedomuje veľkosť klubu, v ktorom hrá a veľkosť jeho tradície. A treba ešte dodať, že po siedmych rokoch máme hráča, čo si dokáže „obuť kopačky“ kráľa Highbury a nezakopávať v nich.
DaemonAllburn
/blog vyjadruje osobný názor autora/
