Tom Watt si to namieril do štátov aby sa stretol s legendou Arsenalu a porozprával sa s ňou o jeho živote v New Yorku, o MLS, o časoch jeho slávy na Highbury a samozrejme o blížiacom sa návrate do Londýna kvôli Emirates Cup-u.
Stred júna, zápas New York verzus New England Revolution v Red Bull Aréne, a všetko je to tak trochu mätúce. Po prvé, tá silueta nad riekou nie je Manhattan. Je to Newark, New Jersey. Štadión, starodávny a určený pre 25 000 sediacich sa nachádza v Harrisone, malom, robotníckom mestečku 20 minút vlakom od Wall street. Je to miesto, kde historicky ľudia chodili pracovať skôr ako bývať. Teraz prišli aby si pozreli futbal.
Vonku na ulici, barbecue, nafukovacie bránky a pivná súťaž pripravená zaujať zhromažďujúcich sa fanúšikov Red Bulls. A takisto hlúčiky podporovateľov v červeno-bielych šakovnicových tričkách. Ako sa dozvedám, prebieha Noc chorvátskeho dedičstva, čo vysvetľuje prečo medzi všetkými tými ľudmi, pred hlavným vchodom stojí Davor Šuker, viac ako šťastný pripomína svoj gól proti Sunderlandu, nepremenú penaltu v Parken-e (dánsky národný štadión, hrali sme tam finále pohára UEFA v roku 2000 a prehrali s Istanbulom po penaltách, pozn. prekl.) a jeho striedanie v tej noci, keď sme na Nou Campe remízovali 1:1.
Už vidíte, na čo som narážal: nie je tam núdza o rozptýlenia. A to isté platí o vnútri štadiónu, kde diváci sledujú popri zápase pol okom takzvaných „tifosi“ v jednej časti štadióna, ktorých zásoby chorálov, transparentov a pyrotechniky sú celkom pôsobivé a zdá sa aj nevyčerpateľné. Možno si spomeniete, keď ste boli deťmi v sekcie pre školákov na Highbury: napoly pozerali futbal, ale napoly pozerali aj na to, čo sa dialo na North bank. Chorváti si vo vzdialenejšom rohu rozprestreli veľký červeno-biely dres počas druhého polčasu.
Po pravde, hra nie je najlepšia. Červeným býkom chýbajú minimálne štyria hráči základu, vrátane Rafu Marqueza. New England – manažované Steveom Nicolom – sú dobre organizovaný a pekne neodpúšťajúci. Je to vzrušujúce a súťaživé, aj keď nie vždy oku lahodiace, asi preto je tak často MLS prirovnávaná k Championship. Red Bulls vyhrávajú 2:1 a chlap pre ktorého som sa skutočne prišiel pozreť na tento zápas nesklamal.
Po prvom polčase má Thierry Henry už na konte jednu asistenciu, potom čo si jeho nahodenie do šestnástky zrazil obranca New England. Potom, v 50-tej minúte, prichádza gól. Niektoré veci sa nikdy nezmenia a hocikto, kto sledoval Henryho v drese Arsenalu si na to spomenie: prenáša hru po ľavej strane, rýchlosť mu pomáha obísť obráncu. Čelí vracajúcemu sa stopérovi, spomaľuje ako sa dostáva do šestnástky, prenáša loptu na svoju pravú nohu, zväzujúc tým obráncu. Prehúpne sa na ľavú nohu a posiela strelu popri brankárovi ku vzdialenejšej tyčke. Po všetkom, Henry sa vynára zo šatne unavený a trochu ubolený. Spokojný, takisto, že mal ďaľšiu možnosť dokázať, že do MLS neprišiel svoju reputáciu postupne splasnúť.
„My nie sme La liga. Nie sme Premier league. Ale sú tu dobrí hráči. Pozrite sa na náš štadión. Načúvaj atmosfére v hľadisku. Pochopili to. Sú naozajstným futbalovým davom. A liga sa zlepšuje. Sú tu tímy, ktoré sa naozaj snažia hrať“ trvá na tom, predtým ako sa smutne zasmeje nad tohto-večerným víťazstvom. „A potom sú tu zápasy, ktoré sú iba bitkami. Je to rovnaké v každej lige na svete.“
O pár dní neskôr, Henry je späť na v práci na tréningovom ihrisku: zahrnutý do všetkého, páli strely, hrá 10 minút ako stredový hráč, ponúka kritiku a rady každému kto je ochotný počúvať. Red Bulls používajú ihrisko pri neďalekej Monclair University. „Dioguardi field“ je vlastne atletickým areálom s dostatkom miesta uprostred pre futbal. Tak akurát. Šatne sú po strmej chôdzi hore na kopci – Thierry sa nechá zviesť na elektrickom vozíku s chlapíkom zodpovedným za dresy – a obchod klubu sa počas tréningového dňa riadi z páru prenosných kabínok.
To všetko môže vyzerať neinšpirujúco, ale Henry nekladie veľký dôraz na okolie. V niečom podobnom, napokon už bol: „Musíš sa rozpamätať, keď som prvýkrát prišiel do Arsenalu, používali sme tréningové ihrisko univerzity. Šatňa zhorela rok predtým – možno to malo niečo spoločné s Wrigthym (Ian Wright, pozn. prekl.) – a tak sme sa museli prezliekať v Sopwell House (hotel vzdialený od Londýna 20 minút vlakom, pozn. prekl.). Bolo to čudné. Používali sme prezliekárne v tamojších kúpeľoch, pripravovali sme sa popri zákazníkoch hotelu. A potom sme chodili na tréningy a späť v malom minibuse. Bolo to trochu odlišné od toho, ako keď sme už mali postavené tréningové priestory hneď vedľa.“
Tí úplne najlepší hráči si nevedia pomôcť. Materiálna odmena, ktorú dostávajú počas kariéry na vrchole nie je motiváciou. Je to hra sama o sebe. A iba pre prípad, že by ste trochu pochybovali, Thierry chce vyjasniť že je tak hladný ako vždy: „Videl si ma hrať už veľakrát. Nemôžem predstierať: keď som naštavný, je to vidieť. Keď som šťastný, je to na mne vidieť. Som taký, ako som bol vždy. Keď niečo robím, rád to robím dobre. A keď stratím tú túžbu, bude to deň keď skončím.“
„Prišiel som sem hrať. Keby som chcel bývať v New Yorku, mohol by som to aj bez toho aby som tu hral futbal. Prišiel som súťažiť. Posledný rok som sem prišiel v polke sezóny. Trápil som sa. Bol to pre mňa koniec „európskej“ sezóny. A nebol som fit. Ak v súčastnosti nie si poriadne pripravený, nedokážeš to, zvlášť tu, kde musíš bojovať každý zápas. Teraz som však už viac fit. Cítim sa svieži. Som pripravený. A stále neznášam prehrávať, tak ako vždy.“
V MLS sú veci, na ktoré si ešte stále musí zvykať, ako napríklad to, že tím, ktorý ktorý po základnej časti skončí na prvom mieste ešte nemusí vyhrať ligu. Myslím, že ten istý play-off systém platí u nás v rugby, ale Thierry si z toho nič nerobí: „Vo futbale je to ťažšie. Mám rád rugby, ale ak je tvoje mužstvo väčšie ako ich, deväťkrát z desiatich vyhráš zápas. Keď si ťažší, tvoja fyzická sila a tvoja sila v helme spraví rozdiel. Pozri, v každom športe sú prekvapenia. Ale vo futbale? V play-off? Možeš nastreliť žrďku 4-krát. Môžeš mať 80% držanie lopty. Ale stačí jeden komiksový gól a si vonku. A potom čo? Je koniec? Nemyslím si, že to funguje, hrať finále na konci ligy. Byť najlepším hneď nezaručuje, že vyhráte titul. Ale takto je tu organizovaný každý šport.“
Knock-out fáza na konci turnaja nie je samozrejme jedinou vecou, ktorá je odlišná. Majú definované platové stropy aby dlhy držali na nízkej úrovni a aj tzv. „playing field level“, dovolujúce tímom mať iba pár vysoko-zarábajúcich „Designated Players“ (viac o tom pravidle tu – http://en.wikipedia.org/wiki/Designated_Player_Rule, pozn. prekl.). Thierry si je celkom istý tým, že keby bol strop uvoľnenejší, bolo by viac hráčov, ktorý by si vybrali MLS pred nejakými lepšie zorganizovanými európskymi ligami.
(pokračovanie zajtra).
/arsenal.com/
Dodes
