Guy Wenger má 71 rokov a tento rok sa rozhodol odísť do dôchodku potom, čo 42 rokov pracoval v rodinnej firme na výrobu automobilových súčiastok v Alsace. Jeho mladší brat Arsene má 66 rokov a v sobotu (pozn. red.: článok z 30. septembra) dosiahne neslýchaný míľnik 20 rokov v pozícii manažéra Arsenalu. Nepotrebujete však stráviť v Guyovej spoločnosti dlhú dobu nato, aby ste vycítili, že čas nijako neotupil ich súrodenecké súťaživé inštinkty.
“Arsene?” povedal Guy s úsmevom, uvádzajúc ma do svojho domu nachádzajúceho sa v dedine odkiaľ pochádza rodina Wengerových – Duttlenheim. “Naučil som ho všetko, čo teraz vie!” Kto bol lepším hráčom? “Spýtajte sa jeho. Spýtajte sa ho na moju techniku. Nič som vám nepovedal”, odvetil. Záver je jasný. Veľký brat je vždy bos a aj keď je jeho náklonnosť k Arsenenovi zrejmá, nebude ju dávať najavo tak jednoducho.
Guy potom ukázal hore ulicou na bývalé rodinné bistro La Croix d’Or a povedal, že to je miesto, kde to pre Arsenea celé naozaj začalo. “Hrávali sme sa na nádvorí – len my dvaja. Arsene mohol mať 5 alebo 6, keď sme začali. Býval brankár. Vždy sme držali pokope, ale keď sme hrali proti sebe futbal, vedeli sme sa riadne rozčúliť. Boli sme pouliční futbalisti. Arsene sa učil hrať na ulici. To je jeho filozofiou ešte aj dnes. Hrávali sme všade – dokonca na križovatke pred naším pubom. V tej dobe tam prešlo 10 vozov, teraz je to okolo 7000 áut.”
Rodinné bistro La Croix d’Or
S niečo viac ako 180 centimetrami je Guy o niečo nižší ako jeho slávny brat. Jeho tvár je troche okrúhlejšia, avšak pod okuliarmi môžete stále vidieť nápadnú podobnosť. Takisto je športovo založený – má oblečenú teplákovú súpravu Adidas a šľapky. Potom si však potľapká veľmi jemne vyčnievajúce brucho a prizná, že mu Arsene povedal, aby sa ho zbavil. Guy takisto ovláda viacero jazykov, avšak v prítomnosti svojho brata sa bavia výhradne starým alsackým dialektom. “Nikto iný nám vtedy nerozumie. Obaja sme vždy milovali šport a prírodu. Ja som hral basketbal na celoštátnej úrovni a tiež futbal v dedine asi do 45 rokov. Keď som mal 16, do výšky som skočil 180cm s dopadom do piesku. Bicyklujem každé ráno a kedykoľvek príde Arsene domov, vždy si ideme zabehnúť do lesa.”
Arseneova oddanosť Arsenalu robí z týchto návštev len veľmi krátke a ojedinelé zastávky. Naposledy tu bol v máji, aby otvoril futbalové ihrisko vo vedľajšej dedine Duppigheim, ktoré bolo po ňom pomenované. Koncom roka sa nachvíľku zastaví na rodinné stretnutie. Rod Wengerovcov je rozsiahly rovnako v Alsace, ako aj v Drome Valley a podobné udalosti môžu mať až 300 hostí. “Musíme nosiť menovky”, hovorí Guy, ktorý s Arseneom hovorí takmer po každom zápase Arsenalu. Relatívne často tiež navštevuje severný Londýn.
“Ľudia si mysleli, že Arsene sa s Fergusonom neznášali. Blbosť. Bol som s nimi. Myslím, že to bolo poslednýkrát, čo hral Ferguson s Manchestrom na pôde Arsenalu. Po zápase sme vypili 2 fľaše Bordeaux.”
Toto je prvýkrát počas Arseneovej 20-ročnej kariéry v Arsenale, čo robí Guy interview s britským novinárom. Hovorí, že aj predtým mal podobné ponuky. Keď sme spolu telefonovali prvýkrát a povedal som mu, že by sme radi urobili interview o rodnej obci a ich detstve, povedal nám, že to preberie s Arseneom a o štvrtej poobede si zavoláme naspäť. Po dni strávenom návštevou významných miest Arseneovej mladosti, vrátane nádvoria Croix d’Or, kde sa zvykli hrávať (v súčasnosti premenované na La Baita), Guy konečne vytiahol rodinné fotografie. Je to album typickej rodiny z Alsace a jej najznámejší člen, Arsene, už snáď ani nemôže vypadať kozmopolitnejšie.
Región bol počas druhej svetovej vojny okupovaný nemeckými vojskami a ich otec, Alphonse, bol jedným zo 100 tisíc miestnych mužov, zvaných aj Malgré-nous (proti našej vôli), ktorí boli donútení vstúpiť do nemeckej armády. Ak by odmietli, ich celé rodiny by skončili v koncentračnom tábore Schirmeck. “Ich otec vážil len 40 kilogramov, keď sa vrátil z vojny – nemysleli si, že sa z toho dostane”, hovorí Joel Muller, priateľ z detstva a tiež Guyov nástupca ako president futbalového klubu Duttlenheim. “Naši rodičia od ničoho neutekali, nezľakli sa. Arsene má v sebe hodnoty tohto regiónu, hodnoty zeme. Je čestný, štedrý a srdečný. Vie odkiaľ pochádza. Ak niekoho považuje za priateľa, je jeho priateľom na celý život.”
Guy hovorí, že v období keď sa narodil, teda na konci druhej svetovej vojny, v ich stodole stále žili americkí vojaci a spomína si aj na to, ako si s Charlesom de Gaulle podal ruku, keď sa o niekoľko rokov neskôr zastavil v ich bistre. Už vtedy začala éra futbalu, ktorá pokračuje dodnes. Rodina Wengerovcov bola silno spätá s FC Duttlenheim už od jeho vzniku v roku 1923. Ich otec bol prezidentom klubu, traja strýkovia v time nastupovali ako hráči a hlavné sídlo bolo v Croix d’Or.
“Keď som bol mladší, všimli si ma aj iné kluby, ale nemohol som odísť. Naša reštaurácia bola sídlom klubu a otec nechcel, aby som odišiel.” Mama, Louise, riadila pub a Alphonse zase firmu Comptoir Alsacien, ktorá sa zobaerala výrobou automobilových súčiastok v Štrasburgu, ktorú neskôr prebral Guy a ešte stále existuje. Aj napriek zmene názvu je Croix d’Or architektonicky nedotknutá stavba a pri pohľade na bar, kamenné múry a vydláždenú zem je vcelku ľahké si predstaviť ako sa z tohto miesta v opojení alkoholu a záplave cigaretového dymu stáva dokonalé miesto na futbalové debaty.
Arsene mal 13, keď sa rodina presťahovala o pár domov dole po ulici a obaja bratia sa zhodujú, že vyrastanie v okolí futbalového pubu ich nejakým spôsobom formovalo. “Obaja sme neustále počúvali všetky tie rozhovory. Nebola tam žiadna klubovňa, ani sprchy. Hráči sa umývali na dvore a prezliekali sa v reštaurácii. Ak ste boli posledný, umývali ste sa v špinavej vode. Pamätám si, že raz som sa išiel radšej umyť do rieky aj napriek tomu, že vtedy snežilo.”
Muller tiež zvykol sedávať v pube s mladým Guyom a Arseneom. “Arsene vždy počúval, zaujímal sa o psychológiu a ľudí. Pamätám si, že skupina jeho kamarátov sa vybrala do Kamerunu, keď mal asi 25 rokov. Keď sa vrátili, neopýtal sa ich, ako bolo na dovolenke. Spýtal sa: “Ako žijú ľudia v Kamerune?” To bolo to, čo ho naozaj zaujímalo.”
Obaja sa venovali aj iným športom, najmä basketbalu a tiež jazdili na bicykloch do okolitých dedín ako napríklad Obernai a Lac Achard, kde chodili plávať. Jediná televízia v Duttlenheime bola v škole a každú sobotu o šiestej večer v nej Arsene pozerával zostrihy nemeckej Bundesligy. Rodičia pracovali aj 12-15 hodín denne, kým Arsene, ktorý o sebe vždy tvrdil, že bude roľníkom, jazdil na koňoch a pracoval na poliach a farme. Vždy pilne študoval, V šestnástich bol najlepší vo svojej triede, čo sa týka matematiky a filozofie.
Keď som sa opýtal Guya, či si niekedy dokázal predstaviť ako všetky tieto charakteristiky dokopy môžu dopomôcť v práci futbalového manažéra, odpovedal “nie”. “Bol som prekvapený a ohromený zároveň, čo všetko Arsene v Arsenale vybudoval.” A čo Arsenea tých 20 rokov poháňalo dopredu? Guy si povzdychol: “Je to príliš dlhá doba”, krútiac nad tým hlavou. “On jednoducho nechce skončiť.” Čo by robil, keby skončil? “Neviem, možno by sa vrátil do RC Strasbourg. Obaja si ten klub nosíme v srdci.”
Guy sleduje každý zápas Arsenalu, či už je na zápase osobne alebo v pohodlí domova. Nové klubové sídlo v Duttlenheime, ktoré Guy pomohol vybudovať takisto vysiela každý zápas Arsenalu naživo.
“Keď sledujem zápasy, som nervózny.” Keď som sa ho spýtal na jeho momentálne najobľúbenejšieho hráča, jeho oči sa rozžiarili. “Mesut Ozil. Je dokonalý, vidí všetko na ihrisku.”
Guy zažil väčšinu významných udalostí Arsenalu za posledné dve desaťročia. Jeho najobľúbenejší moment? “Prvé double v roku 1998. V uliciach boli tisíce a tisíce ľudí. Ľudia boli opití na strechách svojich domov a popri ceste ich bolo toľko, že takmer prevrátili autobus. Išli sme vtedy do radnice Highbury, kde sme sa naraňajkovali. Bolo to fantastické.”
Wengerov prvý titul v Premier League v roku 1998
“Naopak, najväčším sklamaním bolo finále Ligy majstrov v roku 2006 proti Barcelone. Zorganizoval som autobus a celá rodina tam bola prítomná. Jens Lehmann bol vylúčený a Thierry Henry nepremenil dve gólovky. Mohli sme to vyhrať.” Je pozoruhodné ako veľa Wengerových blízkych ľudí uvádza Ligu majstrov ako jeden z jeho posledných snov. “Sme veľmi veľmi hrdí, no niekedy aj troche smutní. Chceli by sme, aby vyhrali Ligu majstrov.”, hovorí Muller.
Ako sa pomaly chystáme na odchod, Guy nám ešte v rýchlosti ukazuje encyklopédiu všetkých hráčov Arsenalu, ktorých kedy jeho brat podpísal a vypadá potešene, keď mu zanechávam kópiu knihy Wenger Revolution, teda knihy, ktorá bola vydaná pri príležitosti 20. výročia Arsenea na lavičke Arsenalu.
Muller odhalil, že kedykoľvek sa niekto z kamarátov vyberie na návštevu za Wengerom do Londýna, nabáda ich, aby mu priniesli klobásy z ich regiónu. Najradšej má Knack-Alsace. Predali sme preto túto informáciu majiteľke mäsiarstva v Duppigheime, Valentine Hubscher, ktorá samozrejme Wengera a jeho rodinu dôverne pozná. Odmietla akýkoľvek pokus o zaplatenie týchto 6 klobás, ktoré s láskou zabalila.
A tak boli po výhre nad Bazilejom klobásy osobne predané Arseneovi. Vyčarili na jeho tvári obrovský úsmev. Arsene sa stal neoddeliteľnou súčasťou Premier League, a aj preto to môže znieť čudne, že táto krásna tichá dedinka Duttlenheim s 3000 obyvateľmi je jeho pravým domovom. Očakával niekedy Arsene, že v Arsenale strávi 20 rokov? “Nikdy.” A čo očakával? “Aby prežil nasledujúci zápas. To sa nezmenilo. Je ťažké zmerať svoj vlastný vplyv. Mám rád históriu, avšak nie až tak moju históriu. Viac sa zaujímam o to, čo je predomnou. Keď stárnete, je to oveľa dôležitejšie. Hodnotenie nechám radšej na ostatných.”
/telegraph.co.uk/
