Bob Wilson – bývalý brankár a legenda Arsenalu o mladom Španielovi…
Keď som pred 44 rokmi prišiel do Arsenalu hráči minulých vekov ako George Male a Bernard Joy sedeli blízko mňa a rozprávali si príbehy a výborných mužstvách a hráčoch minulosti. Spomínali na svojho obľúbenca Alexa Jamesa, legendu škótskeho futbalu, ktorý hrával v časoch Herberta Chapmana. „ Nikdy v živote neuvidíš takého skvelého a postavou malého záložníka akým bol Alex.“ zhodli sa obaja. Ale ja som ho videl. Volá sa Cesc Fabregas.
Remízu Arsenalu s Liverpoolom som videl v televízii v Južnej Afrike, kde som teraz na dovolenke. Napriek tej veľkej vzdialenosti bolo vidieť aký vytrvalostný výkon Cesc podal. V pamäti mi utkvel najmä moment, keď po záverečnom hvizde prišli obaja hráči k sebe(Fabregas a Gerrard), podali si roky a objali sa. Vtedy ste mohli vidieť aký je medzi nimi vzájomný rešpekt. Cesc očividne obdivuje Stevena a bolo vidno, že tento pocit je obojstranný.
Najviac ma ale zaujala na Cescovi schopnosť predvídať situácie a uvažovanie nad riešením situácií skôr ako sa stali. Pred každou situáciou keď dostal loptu sa rozhliadal, komu by prihral resp. kadiaľ by sa mohol ďalej pohybovať.
Naozaj som si vychutnával futbal, ktorý predvádzal Arsenal. Tie nezameniteľné pohyby a prihrávky. A dirigentom nebol nik iný ako Fabregas. Mohli ste vidieť to obrovské sklamanie, keď netrafil prázdnu bránu po Eboueho strele do žrdi. On sa ale nevzdával a naďalej tím podporoval a zaslúžená odmena prišla po úžasnej prihrávke Alexa Hleba a jeho následnom góle.
Pamätám si na to, čo mi vravel Arséne Wenger pred tromi rokmi, keď som odchádzal z Arsenalu. „ Videl som najlepšieho 17-ročného hráča akého som kedy v živote videl.“ Pamätám si na to čo som mu vtedy na to povedal. „ Nebol predsa v 17tich rokoch najlepším Pelé?“ On mi na to odvetil: „ Hovorím o hráčovi, ktorý hrá na inej pozície ako Pelé. Nie o útočníkovi ale o playmakerovi.“ Tento mladý muž bol Cesc Fabregas.
Jeho prihrávky na krátke ale aj dlhé vzdialenosti sú výnimočné a tým sa veľmi podobá na Patricka Vieiru. Má predstavivosť, obrovský prehľad o hre, ktorým šokoval vo svojom mladom veku mnohých. Najviac mi na ňom ale vyráža dych jeho pokora vo vlastné výkony a fakt, že sa nikdy nechvastá.
Po tom ako dosiahol to čo od neho žiadal Arséne Wenger, teda silné napádanie a schopnosť strielať góly sa stal hráčom, ktorého dávno predtým Arsenal nemal. Teraz v ňom ale máme vedúcu osobnosť, ktorému chráni chrbát Mathieu Flamini, ktorý je istou formou defenzívneho štitu akým je Claude Makelele, čim Cesc dostáva priestor naplno sa venovať útočeniu.
Viem, že má dlhodobý kontrakt, ale dúfam, že sa nedá zlákať mužstvami ako Barcelona alebo Real Madrid a nezamieri späť do svojej rodnej krajiny. Viem o tom, že rozmýšľal o tom, že by sa raz chcel stať kapitánom Arsenalu.
Keď si spätne spomínam na hráčov-záložníkov, s ktorými som mal tú česť hrať alebo potešenie sledovať tak z Arsenalu by to boli George Eeastham, Alan Ball, Liam Brady, David Rocastle, Michael Thomas a z blízkej minulosti Emmanuel Petit a Patrick Vieira. Dennisa Bergkampa nebudem nazývať záložníkom.
Keby som mal definovať Cescove schopnosti v kombinácii schopností hráčov ktorý som vymenoval tak potom má Cesc mozog Dennisa, bojovnosť a cit Patricka Vieiru, „lúpežný“ duch Rocastla a Thomasa a čarovný prút ľavej nohy Liama Bradyho, teda v Cescovom prípade pravej.
Nakoniec nejaké to foto pre fanynky :D:D:D