Vyše pol hodina hry za nami a doma proti nováčikovi Sunderlandu ledva jedna strela na bránu. Nejako to nejde. Kreativita v strede zálohy chýba, Gabriel Jesús je na hrote neviditeľný a krídla Noni Madueke a Leo Trossard nelietajú.
Napriek tomu o pár minút Martin Zubimendi krásnou prízemnou strelou od tyčky otvorí skóre a nálada na štadióne sa prudko zlepšila. Odrazu sa krajšie spievajú chorály ako „Come on, you Gunners“ alebo “And it’s Arsenal, Arsenal FC! We’re by far the greatest team the world has ever seen.”
Tense po polčase vystriedame Viktora Gyökeresa za Jesúsa a Gabiho Martinelliho za Maduekeho. Po pár minútach na ihrisku veľký Švéd pridáva druhý gól a ukľudňuje vypredaný štadión. „Presne toto sme potrebovali,“ hovorí nám mladík z Nemecka, ktorý prišiel na zápas tiež len „na otočku“ ako my. V nedeľu po zápase ho stretneme na Stanstede pri bezpečnostnej kontrole a zamávame mu. Odmáva a usmeje sa.
Za stavu dva nula je už zápas pokojnejší, aj keď Sunderland ešte nezabalil. V 90. minúte však prichádza definitívna rana. Martinelli uniká stopérovi a nezištne necháva Gyökeresa pridať druhý gól a svoj ôsmy v lige. Po zápase sme si tiež zaspievali „He came from Sweden… la la la la la“.
Rozhodca píska koniec. 3:0. Povinné tri body doma. Sunderland vzdoroval, bránil, ale nakoniec zaslúžene prehral.
Ešte raz si zaspievame hymnu „North London Forever“ a štadión sa pomaly rozchádza.
Všetky nádeje sa následne upierali na Liverpool, ktorý mohol obrať City v nedeľu o body a mali by sme krásny 7- alebo 9-bodový náskok. Žiaľ, to sa nestalo.
Po zápase analyzujeme priebeh a dospievame k rovnakému záveru ako s partiou Slovákov na letisku v Bratislave: Arsenal už nedominuje v útočnej hre a nepredvádza taký krásny futbal ako za Arséna Wengera.
Mikel Arteta to celé prekopal a namiesto ofenzívy dominuje defenzíva. Máme najlepšiu obranu v lige aj v Lige majstrov. A vďaka nej sme momentálne najlepší tím na starom kontinente.
Mnoho fanúšikov si predstavuje, aké to bolo, keď hrali v zálohe Césc Fabregas, Samir Nasri, Aliaksandr Hleb, Tomáš Rosický, Mesut Özil či Alexis Sánchez. Žiaľ, to už je minulosť.
Ale našťastie máme dnes Jurriena Timbera, Williama Salibu, Gabriela Maghalaesa a Declana Ricea. Každý gazda vie, že dom sa stavia od základov. Do nich sa vyleje betón, aby dom vydržal desaťročia. Až potom sa rieši, aký televízor si kúpime.
Arteta postavil tie najpevnejšie základy v Európe a náš dom drží, prečkáva všetky hurikány, povodne a búrky. Nemáme možno najkvalitnejší televízor či nábytok, ale v dome je pekne teplúčko. Na prvom mieste je vždy pekne teplúčko.
Druhou podstatnou vecou, ktorú sa podarilo vyriešiť, je šírka kádra. Máme koho vystriedať, na rozdiel od minulej sezóny, a to robí obrovský rozdiel. Možno to bude rozhodujúci rozdiel oproti minulej sezóne, kedy nám titul vyfúkli City.
Musíme si dať dole okuliare, cez ktoré sme sa pozerali na našich chlapcov počas éry Wengera, a nasadiť Artetove okuliare. Síce nehráme najkrajší futbal, ale víťazíme a máme najväčšiu šancu na titul za posledných 20 rokov.
Podľa nás si Artetov tím uvedomuje, že to vpredu nie je také, ako by mohlo byť. Áno, skoro každý súper, ktorý príde na Emirates, sa zakope a na 30 metrov bráni so všetkými 10 hráčmi, a je extrémne ťažké preraziť súperove línie.
Škoda, že okrem Zubimendiho sa nechytili nové posily ako Eze, ktorý len paberkuje, a Madueke. Našťastie Gyökeresovi to tam začalo padať.
V súčasnosti má najviac gólových účastí hráčov Premier League vo všetkých súťažiach v roku 2026 – až 8. Za ním so siedmimi účasťami sú Bruno Fernandes, Florian Wirtz a Enzo Fernández.
Šťastie nepraje ani najväčšiemu diamantu – Bukayo Sakovi. Nedáva toľko gólov a nemá toľko asistencií, a navyše je zranený. To isté sa dá povedať o kapitánovi Odegaardovi, ktorý je len tieňom spred dvoch sezón.
Chlapci musia zvládať navyše ešte jednu veľkú prekážku – enormný tlak. Ako sme sa zhodli s dlhoročnou fanúšičkou a zamestnankyňou fanshopu na Emirates, všetci očakávajú, že Arsenal konečne vyhrá titul, a to, že „už musí“ vyhrať, vytvára strašný tlak na hráčov. Ten im zväzuje nohy aj v zápasoch, v ktorých by sme mali súperov len tak sfúknuť. „Keby sa nám podarilo vyhrať tento rok titul, na budúci rok budú hráči lietať,“ povedala nám milá pani popri novej kolekcii dresov.
My s ňou súhlasíme.
Ešte v lete sme dúfali, že keď sa zohrajú posily, budeme hrať krásny útočný futbal. Prešlo leto, jeseň a teraz už aj zima, ale také útočné predstavenie ako za Wengera neprichádza. A do konca sezóny zrejme ani nepríde. Hráme iný štýl, našou najväčšou zbraňou je obrana, rohy a Declan Rice.
Berme to pragmaticky, tak ako je, a zostaňme pozitívni. Ak sa nám podarí vyhrať titul, nikto nebude riešiť, ako sme ho dosiahli.
Takže, COYG! Tom Zemko
