Tak, už sme bohužiaľ doma, naspäť v realite všedných dní. Emirates nám znova nevyšiel, no aj tak tento výlet dlhšie ostane v pamäti ani nie preto, že to boli moje ďalšie narodeniny strávené v Barcelone spojené s Ligou Majstrov, ale skôr vďaka rôznym “zaujímavým“ situáciám, ktoré priniesol, aj keď nemusel. Ale to by potom bola nuda. Na začiatok by som sa chcel však samozrejme ešte raz veľmi poďakovať Danovi za lístky a všetku ostatnú pomoc a ochotu.
Lístky nám boli pridelené na začiatku februára a ubytovanie spolu s letenkami a ostatnými vecami sme vyriešili behom pár dní, resp. hodín. Samozrejme ako sa blížil dátum odletu, nadšenie a cestovateľská horúčka sa zvyšovali. Potom sa však nadšenie skrotilo a horúčka začala stúpať skutočne. Hej, 3 dni pred odletom ma začali lámať takmer 39-ky a ešte aj suchý kašeľ. Keďže som ale typ človeka, ktorý sa neraz na futbal takmer doslova doplazil, lebo Nezmar a fanatik meno moje, toto problém naozaj nebol.
Odchádzali sme v Nedeľu z Manchesteru na letisko v Liverpoole, akurát, že sme si museli počkať na odchod o hodinku viac, pretože náš Coach o 11:00 bol jednoducho zrušený. Nevadí lietadlo aj tak stíhame s prstom v zadku. Odlietame asi o 10 minút skôr, cestou sa kocháme výhľadom na Pyreneje a na El Prat pristávame opäť asi o 15 minút skôr. Niekto by si povedal, ako nám to na parádu začína. Bohužiaľ …. omyl.
Pravdou bolo, že som sa necítil zrovna 2-krát fit, že nám zrušili autobus v Manchesteri, že kolegovi neprišla sms a tak nikto v práci nevedel, prečo som v piatok neprišiel, a že som na Sants Estació dlho nevedel kúpiť lístky na vlak, pretože som si nepamätal takéto banáne detaily. To by však ešte stále bolo v poriadku. Najväčšia prdel celého tripu bola skutočnosť, že sme do Barcelony na zápas Ligy Majstrov odlietali s tým, že nemáme lístky na futbal. Jo, ako, vážne sme ich nemali. Ono totižto ani v 21. storočí 2 týždne nie sú dosť na to, aby vám prišla domov trápna obálka. A môžete čakať koľko chcete.
Takže sme tento problém riešili za pochodu spolu s Danom a 2 dni pred výkopom sme volali priamo do Arsenalu s tým, aký máme problém a čo sa dá robiť. Kontaktná osoba nám veľmi ústretovo pomohla a poslala nám detaily miesta prebratia náhradných lístkov na mail. Ťažoba opadla a spokojní sme si to teda ráno hneď namierili do mesta. Lenže ani ten mail akosi nechodil a tak sme v utorok ráno už aj s dávkou paniky a celkom nasratí, či si z nás vážne niekto robí dieru, volali do Arsenalu znova. Ukázalo sa, že mail akousi záhadou hodilo do spamu a nás vysokoškolských inteligentov tiež 2x nenapadlo skontrolovať túto možnosť. Takže najväčší problem solved, radosť bola veľká a nikoho, mňa vôbec, nesralo, že som si udržiaval krásnych 38 stupňov.
Aj tak sme pobehali miesta, ktoré som naposledy nestihol vidieť, a zároveň som si zasa vytipoval miesta, ktoré si pozriem nabudúce, pretože som si bol vedomý, že ich nestihnem vidieť tentokrát. Barcelona je naozaj krásne a úžasné mesto, kde sa človek nedokáže nudiť, alebo dlho vysedávať na jednom mieste, pretože ani za celý kalendárny mesiac sa nedá vidieť všetko, čo mesto a okolie ponúkajú. Ono tých v priemere 15 nachodených km denne je toho dôkazom. Takže sme pobehali niekoľkokrát La Ramblu, najväčšiu a najrušnejšiu ulicu v meste, Picassovo múzeum, pláž Barcelonetu s bonusovým jemným osviežujúcim spŕchnutím, takmer celý Montjuic hill, na ktorom je nahovado vecí k videniu, Parc Guell, Placa de Espanya a samozrejme La Sagrada Familiu. Nesmiem zabudnúť na neustále dopĺňanie tekutín Bitter Kasom, parádny to nápoj. Nealkoholický of course!!!
Na zápas sme šli v skoro 3 hodinovom predstihu a samozrejme ani to sa nesmelo zaobísť bez komplikácií v podobe dažďa, ktorý musel začať a prestať presne v intervale hodinu pred a hodinu po zápase. Takže po tom ako sme vyliezli z metra sme ako prvé zohnali v stánkoch u Pakistancov pred štadiónom pršiplášte za 3 eurá, rovnaké, aké som mal nachystané a nechal ich samozrejme doma aj so slnečnými okuliarmi, takže som počas barcelonských slnečných dní videl hovno.
Na to, že sú Anličania magori a dážď im nevadí som si už zvykol, keď som ale videl tatka s matkou ako vedú na nekrytú tribúnu do toho dažďa a pofukujúceho vetra bez akéhokoľvek dáždnika či pršiplášťa iba v mikinke asi 3 ročné dieťa, jediné čo ma napadlo bolo, že ľudom vážne jebe, big time. Ostatne, dôkazom toho bola aj situácia, keď kamarátovi nejaký borec išiel dávať kapky za to, že si dovolil ho neinformovať, že na metro je treba kúpiť si lístok. WTF?! Ďalšia paráda bolo zapršané plexisklo, ktoré v časti štadióna kde boli hostia, muselo byť práve a iba pred naším sektorom. Ako sa však neskôr ukázalo, ono to bolo stále o dosť lepšie ako ochranná sieť z ktorej sa ľudom musia ešte teraz krížiť oči.
Čo sa týka zápasu. Stále neviem pochopiť tú Wengerovu ignoráciu Joela. V dvojzápase sme však ukázali, že futbal hrať vieme a vieme hrať vyrovnanú partiu aj s Barcelonou. Pokiaľ teda Flamini zrovna neláme nohy svojimi obľúbenými sánkami, alebo Neymar s Albom nemajú svoju “imbecil“ chvíľku. Prirovnal by som to k zápasu AS Rím – Real Madrid. Rovnako ako Rím aj Arsenal zakapal na tragickú koncovku a to si to potom proti Barcelone môžete rovno hodiť sami, oni Vás už len upracú. Možno by to aj tak nebolo na postup, no minimálne by z oboch dvojzápasov bola veľká dráma. A keď už teda zrovna niekoho neválcujeme, tak nech to je aspoň napínák čo mi nedovolí si sadnúť. Teraz už ale iba ostáva sústrediť sa na to, aby sme skončili pred Spuds, inak si podľa skromného názoru môjho môže Wenger trénovať preslov na svoje odstúpenie, ak má teda nejakú súdnosť. No ale moc sa to tak nejaví.
Po zápase sme ani neskúšali dostať sa do metra a keďže nás v sektore hostí držali dlhšie a pustili neskôr, museli sme sa dosť ponáhľať, aby sme na Barna Sants chytili posledný vlak domov. Rýchle nohy sa činili a my sme tam boli asi s 20 min predstihom. Takže hnaní hladom sme sa vybrali do miestneho Mcdonaldu na nejaké to menu. Všetko sa to ale vlieklo a keď nám kamarát volal, kde sme, že odchádza posledný vlak a máme tak 54 sekúnd aby sme ho stihli, neostávalo nič iné, iba zahodiť lístok s poradovým číslom a bežať cez turniket dole eskalátormi do vlaku. No a samozrejme to náležite opi….komentovať.
Doma sme hladní a zmoknutí profesionálne utreli nejakých tých pár osláveneckých poldecákov, pozreli ďalšie časti Narcos a šli spokojne spať. Vo štvrtok sme už zvládli iba hodiť na obed kebab, pokukať Barca TV, pobaliť sa a pobrať sa na letisko. Na El Prat je bežne celkom rušno, takže nebolo veľkým prekvapením, že sme odlietali skoro o 30 min neskôr a doma sme tento parádny výlet zaparkovali zhruba o polnoci. Návrat z takéhoto výletu je vždy zložitý, ani nám sa ísť nechcelo, ale musíme ísť konečne na ten Emirates!
BTW.: Tie lístky stále neprišli… !!
Martin Rafko
