Na začiatok by som sa chcel poďakovať nášmu Czech & Slovak Arsenal FC Supporters Clubu za zabezpečenie lístkov na zápas. Možno sa už opakujem, ale mnohí z nás si ani neuvedomujú, čo všetko pre nás robí náš SC. Veď stačil 1 mail so žiadosťou o lístky a o pár týždňov neskôr už ležali na mojom stole. Takže takéto verejné poďakovanie je naozaj minimom ako sa odvďačiť za ich prácu. Za prácu dobrovoľnú, bez nároku na honorár a vo svojom voľnom čase! Ďakujeme!
Prvýkrát som zažil atmosféru na Emirates Stadium ešte v lete roku 2009, keď sa konal už tradičný Emirates Cup. Arsenal vtedy po víťazstvách 2:1 nad madridským Athleticom a 3:0 proti škótskemu Rangers FC trofej získal a sledovať Ebouého ako s ňou na hlave pobehuje po celom štadióne, stálo rozhodne za to. Chcel by som vidieť, čo by robil, keby sme vyhrali nejakú, tak dlho očakávanú, skutočnú trofej… :-). Ale predsa, bol to len priateľský turnaj, ktorý aj napriek výbornej atmosfére, hlavne zásluhou početnej skupiny z Glasgowa, mal od zápasu Premier League ďaleko. Hneď po návrate mi bolo jasné, že nepotrvá dlho a budem tam znova. Tentoraz už ale „naostro“…:-)
Netrvalo dlho a po niečo vyše roku, hneď ako som (aj vďaka svojmu asketickému životu) našetril nejaké peniaze, prišla na rad žiadosť o lístky. A to hneď na ten najžiadanejší zápas, Tot*enham! Záujem o tento zápas bol, samozrejme, obrovský a tak na nás s kolegom Sniperom, lístky nevyšli. Za čo som bol, vzhľadom na výsledok, nakoniec aj rád…:-). Za pár týždňov som tak posielal žiadosť znova. Spoločne s goonerkou Lenkou sme si vybrali zápas s Blackburnom…
Na moju žiadosť prišla kladná odpoveď a tak sa mohlo začať plánovať. Po naplánovaní prišiel čas na bookovanie leteniek, dopravy z letiska a ubytovania. Hrôza! Nikdy som to ešte nerobil, nevedel som to, niečomu som nerozumel a kým som vyhľadal niektoré údaje, tak mi vypršal čas pripojenia na server a musel som to vypĺňať celé znova… Nebolo teda divu, že o druhej hodine ráno, ku mne do izby vtrhla nahnevaná mama s otázkou: „Prečo stále hrešíš?“ 🙂 Nakoniec som ale všetko úspešne zvládol a tak som sa, spokojný sám so sebou, mohol už len tešiť… :-).
Konečne prišiel štvrtok, 31. marca (března) a my sme vyrazili na cestu. Odlet sme mali z Bratislavy na letisko Londýn-Luton. Celý let prebehol bez problémov, len jediná vec mi trošku vadila a to, že letušky spoločnosti Ryanair, boli nejaké šeredné! 🙂 Po prílete nasledovala ešte cesta autobusom Greenline Couch na stanicu Brent Cross a z tade nejakých 15 minút pešo do Hendon Central, kde sme boli ubytovaní v hosteli London Backpackers. Unavení z cesty sme s chuťou zaľahli. Aké nemilé prekvapenie nás čakalo, keď na izbu dorazil spolubývajúci Kevin a začal chrápať tak, že som nemohol ani oka zažmúriť! Aj by som ho udrel, ale z hornej postele som nedočiahol a zísť dole v tej tme som sa bál, že padnem! 🙂 Okrem Kevina sme v našej izbe zažili aj Íra Billyho, ktorý nebol schopný (aj vďaka mojej chabej angličtine) pochopiť, že Slovensko je niečo iné ako Česko a že som naozaj neprišiel kvôli tomu, že by tu hrala Sparta Praha! 🙂 Taktiež s mojim krstným menom (Milan) mal evidentné problémy, ale nakoniec si ho zapamätal vďaka „nášmu“ futbalistovi Barošovi… 🙂 Do tretice nesklamal ani Japonec ( alebo Číňan, či Kórejčan? Neviem. A tiež ani neviem ako sa volal, tak sme ho volali Jackie), ktorý v jednej pochybnej škatuli, ktorú nakoniec niekam zaniesol, mal asi bombu… 🙂
V piatok nasledovala prehliadka najväčších londýnskych pamiatok, ktoré asi všetci poznáme, tak ich tu nemusím vypisovať. Londýn je, aj okrem futbalu, jedno úžasné a krásne mesto s bohatou históriou, mnohými pamiatkami, ktoré úžasne kontrastujú s modernými časťami mesta. Ak by som mal žiť niekde v zahraničí, určite by som chcel žiť v Londýne. A to, už ako som spomenul, nie len vďaka futbalu…
Zaujímavým bolo aj objednanie si anglického čaju, ku ktorému som, napriek zhrozeniu v očiach predávajúceho, mlieko skutočne nechcel. Odpoveďou na jeho otázku, že sme so Slovenska, som asi našej krajine dobré meno nespravil. 🙂 Anglický čaj s mliekom, mi napriek predsudkom, nakoniec zachutil a už som si ho spravil 2x aj doma! 🙂
To hlavné však prišlo až v sobotu! Už od stanice King᾿s Cross sa počet ľudí v červeno-bielych farbách značne zvyšoval. Aj keby sme nevedeli kade máme ísť, stačilo by sa zaradiť do tej masy ľudí a doviedli by nás až k nášmu krásnemu štadiónu. Pred zápasom nasledovalo dôkladné odfotenie štadióna z každého uhla a musím uznať, že po „Arsenalizácii“ vyzerá oveľa lepšie ako predtým. Potom ešte cesta do fanshopu, nájdenie nášho SC kameňa na Armoury Square a mohlo sa ísť na štadión.
O tom, aký je to pocit vstúpiť na štadión, zažiť tú atmosféru pri zápase a vidieť našich hráčov naživo, nemá cenu rozprávať! Slovami sa to aj tak dostatočne opísať nedá! Je to niečo, čo treba len zažiť! Pocit, pri ktorom vám stuhne všetka krv v žilách! Aj keď to bolo z časti spôsobené tým, že predpoveď 18 stupňov a slnečno v Anglicku, večer o siedmej, začiatkom Apríla (Dubna) naozaj nie je 18 stupňov a slnečno! 🙂 A tak sme sa tam, zatiaľ čo si náš kamarát Denis obliekal na mikinu ďalšiu bundu, drkotali iba v dresoch…:-) Výsledok 0:0 rozhodne nebol tým, ktorý by sme si priali, ale čo už, nepokazíme si ním predsa zážitok z celej cesty…
Na ďalší deň nasledovala Emirates Tour, prehliadka štadióna. Je úžasné vidieť útroby štadióna, domáce šatne, konferenčnú miestnosť a mnohé ďalšie… A to všetko v sprievode vtipného Toma, ktorý vám povie množstvo zaujímavých vecí, z ktorých ma najviac pobavila táto: „Domáca šatňa je vybavená príjemnou protišmykovou podlahou, zatiaľ čo šatňa pre hostí má krásnu lesklú a poriadne šmykľavú podlahu, na ktorej si musia dávať súperi veľký pozor, keď idú zo spŕch… (úškrn na tvári)… mohli by sa zraniť!“ 🙂 Prehliadka štadióna končí vo fanshope The Armoury a tak som znova nedokázal odolať niektorým veciam. 🙂 Dôležité upozornenie: Nie, 100 libier vám do fanshopu naozaj stačiť nebude!!! Pripravte si väčšiu rezervu, aby ste nedopadli ako ja (už druhýkrát), že vám neostane nič a nebudete mať ani na chleba! 🙂
V pondelok nasledovala cesta domov, ktorá bola podstatne smutnejšia, keďže sa nám domov vôbec ale vôbec nechcelo a neraz sme rozmýšľali nad tým, že letenky roztrháme a ostaneme tam. Nakoniec však zvíťazil rozum a nie srdce a my sme sa v poriadku vrátili domov, plní krásnych spomienok, s množstvom fotiek a s jednou zásadnou otázkou, ktorú mám v hlave už teraz: „Kedy… veď viete… 🙂
P.S. Ak máte nejaké otázky ohľadom cesty, ubytovania, dopravy a podobne, rád Vám na ne odpoviem v komentároch. A ak by ste niekto náhodou chceli vidieť všetky moje fotky z Londýna, zo zápasu, alebo z Emirates Tour, môžete si ich pozrieť v tomto albume na Facebooku. 🙂
La_Bestia
