Na domáci zápas Arsenalu sme sa spolu s priateľkou snažili dostať viac ako rok,
aktívne sme to skúšali už v druhej polovici minulej sezóny cez Red membership alebo
Supporters Club, avšak bez úspechu. Nakoniec mi asi 3 týždne pred zápasom prišiel e-
mail, v ktorom som už automaticky očakával, že opäť nebolo dostatok lístkov. Veľké
nadšenie prišlo, keď v maili bolo napísané, že sme dostali lístky.
Rozhodli sme sa, že pôjdeme na 2 dni s príletom ráno v deň zápasu a odletom večer na
druhý deň. Vybavili sme si veľmi lacné ubytko na severe Londýna cca. 15 minúť peši od
štadiónu.
Na štadión sme vyrazili už 2,5 hodiny pred začiatkom zápasu, aby sme sa nechali
pohltiť predzápasovou atmosférou. Sadli sme si na jedno pivo v Tollington Arms, ktoré
bolo zatiaľ iba mierne zaplnené, ale atmosféra bola veľmi živá. Prekvapila nás tu aj
security služba, ktorá ale skôr kontrolovala príslušnosť k tímu než občianske preukazy.
Po pive sme pokračovali smerom na štadión do fanshopu pozrieť nové kolekcie
a následne na štadión. Keďže sme boli medzi prvými, tak sme sa rýchlo dostali do
vnútra. Náš prvý vstup na tribúnu (sedeli sme za bránkou) bol plný entuziazmu. Boli
sme ohromení, ako na nás nočný Emirates pôsobil. Asi pred polrokom sme boli cez deň
na prehliadke štadiónu, ale ani zďaleka nemal takúto atmosféru, aká bola pred
zápasom. Neviem, či to bolo osvetlením alebo zápasovou atmosférou, ale ten pocit bol
magický.
Do začiatku zápasu nám ostávala hodina a pol a rozhodli sme sa pozrieť stánky
s občerstvením a pohľad aj z iných tribún. Prekvapilo nás, že za bránkou pôsobil
štadión väčšie ako pri pohľade zo stredných tribún, kde sme čakali, kým sa hráči prídu
rozcvičovať, aby sme ich videli zblízka.
Po rozcvičke sme sa vrátili na naše miesta za bránkou v šiestom rade a čakali už len
pár minúť na výkop. Pred výkopom sme si zaspievali North London Forever a vypočuli
si hymnu Champions League, z čoho sme mali zimomriavky.
Dúfali sme, že naši budú v prvom polčase útočiť na stranu, kde sme sedeli (resp. celý
zápas stáli), pretože sme očakávali, že druhý polčas bude Arsenal menej útočiť. To
presne sa nám aj splnilo a celý prvý polčas sme videli útočné akcie Arsenalu vrátane
jediného gólu zápasu.
Druhý polčas už viac Šachtar útočil a tým pádom sme dobre videli aj obranné akcie
Arsenalu, bohužiaľ pri našich útočných akciách bolo ťažké rozoznať niektoré detaily ako
fauly alebo kto má loptu. Napríklad pri penaltovom faule sme vôbec netušili, že sa jedná
o faul, až kým to VAR nezačal skúmať. Na Trossardovu nepremenenú penaltu sme mali
dobrý výhľad. Škoda, že ju nenechal Havertzovi, ktorý mohol dorovnať Henryho rekord
domácich gólov za sebou a my by sme si mohli zaspievať jediný chorál, ktorý sme
perfektne ovládali – Waka, Waka. Aj keď sme nevideli veľa gólov, v závere zápasu sme
si aspoň naživo prežili napätie, ktoré často mávame pri TV, keď bránime 1-gólový
náskok.
Celý zápas prebehol veľmi rýchlo aj s polčasovou prestávkou. Aj keď kamaráti, čo
pozerali zápas v TV, mi hovorili, že zápas bol nudný, na štadióne to tak vôbec nebolo
a celý zápas sme naplno venovali pozornosť futbalu.
Po záverečnom hvizde sme ešte chvíľu čakali a dúfali, že hráči sa pôjdu rozlúčiť aj
s fanúšikmi na našej tribúne, čo sa bohužiaľ nestalo. Videli sme ale, ako sa Zinchenko
išiel poďakovať fanúšikom Šachtaru a odovzdať im dres, čo sme zhodnotili, že bolo
pekné gesto.
Po zápase sme chceli ísť ešte niekde na pivo, ale bary boli plné a nám bola zima, tak
sme sa rozhodli vrátiť na ubytovanie. Na druhý deň sme už išli iba pozrieť Notting Hill
market a Sherlock Holmes múzeum, po ktorom sme išli na vlak na Stansted.
Chceli by sme sa poďakovať Supporters clubu za príležitosť zúčastniť sa tohto zápasu.
Komunikácia bola veľmi rýchla a lístky sme dostali niekoľko dní pred zápasom. Ak má
niekto problémy zohnať lístky na Arsenal, tak cez Supporters club to vyjde
najvýhodnejšie. Na Champions League máte väčšiu šancu sa dostať ako na Premier
League a oproti domácim pohárom uvidíte mužstvo v plnej zostave.
Dúfam, že táto sezóna prinesie titul v Premier League alebo Champions League.
Tony a Silvia
