Na malej škole na predmestí Lugo de Llanera v severnom Španielsku sa objavila správa, ktorá šokovala nie len žiakov, ale aj učiteľov : futbal bol zakázaný.
Oficiálnym dôvodom bola starosť o zdravie a bezpečnosť žiakov, ktorí sa príliš často zranili pri hraní na betónovom ihrisku, pri Colegio Publico Lugo de Llanera. Skutočným dôvodom je, bez pochýb, fakt, že sa v mestečku všetci vzdali nádeje, že vychovajú ďalšieho Santiaga Cazorlu.
Cazorla miloval futbal už ako malé dieťa, kedy so sebou stále nosil futbalovú loptu. Dnes je z neho profesionálny futbalista, hrajúci za Arsenal, skvelý stredopoliar s dostatkom talentu na to, aby vymazal zúfalosť po odchode Robina van Persieho a dal tímu Arsena Wengera nádej pred ich sobotňajším výjazdom na Old Trafford.
Arsenal stratil svoj kráľovský klenot, ale našiel ďalší drahokam, ktorý by im mohol pomôcť k neočakávanej výhre proti tímu, ktorý ich minulú sezónu porazil 8-2.
Z nízkeho dieťaťa sa stal futbalista s výškou 1,67m ktorý si rýchlo vybudoval reputáciu vďaka svojej ohromujúcej kontrole lopty, schopnosti nahrávať a strieľať oboma nohami, ako aj svojim okom na góly. Je v podstate typom stredopoliara, ktorý Anglicku pripomína, čo im chýba.
Väčšina dediny bude pozerať zápas proti United v bare, ktorý nesie Cazorlovo meno. Zbožňujú ho, neustále udivení z jeho všestrannosti a pozdvihnú pohár ich milovaného lokálneho cideru pri každom góle, ktorý skóruje.
Cider je v Lugo de Llanera v strede všetkého. Je to nápoj Asturského regiónu v severozápadej časti Španielska, podávaný s veľkým množstvom šunky, choriza, klobás a bielych fazúľ. Nalievajú cider z výšky tak, aby dopadol do pohára a čo najviac penil. Raz naliaty, pohár sa nesmie dotknúť stola, kým nie je prázdny.
Toto je rutina, ktorú Cazorla pozná až príliš dobre a ktorú si stále užíva vždy, keď sa vráti späť do baru, ktorý vlastní jeho najlepší kamarát Fran Ribero.
„Sme najlepšími kamarátmi od deviatich rokov,“ vraví Ribero, kým píše SMS svojmu kamarátovi, ktorý je v tom čase v Londýne. „Uprednostňovali sme futbal pred školou. Vďaka nemu zvykla naša škola vyhrávať všetky turnaje. Vždy so sebou nosil loptu – a myslím tým vždy.“
„Žijeme si pokojný život – aj keď sme v Španielsku a teda prirodzene radi oslavujeme. Po Eure 2012 sme pre neho prichystali párty ako prekvapenie, s vyše tisíc ľuďmi. Zablokovali sme všetky cesty, až musela prísť polícia.“
„Bol som s ním oslavovať v Madride a potom sme prišli priamo sem. Nespali sme 48 hodín. Stále ma príde pozrieť do baru, keď je doma. Bol tu aj počas reprezentačnej prestávky.“
Cazorlova rodina taktiež navštevuje bar, ktorý je päť minút chôdze od športového centra, pomenovaného po stredopoliarovi Arsenalu.
Jeho matka Loli a starší brat Nando sa mihnú okolo, kým sme v bare, obaja sú na Santiho nesmierne hrdí, vykresľujúc ho ako odhodlaného a šťastného chlapca, ktorému jeho vnútorná sila pomohla prekonať smrť otca, ktorý takmer pred šiestimi rokmi umrel na infarkt.
„On a Nando boli vždy samí futbal, futbal, futbal,“ vraví Loli, príjemná žena s úsmevom, ktorý sa zväčšuje vždy keď spomenie svojho syna.
„Mali sme malý doma a môj manžel pracoval v bani, po tom, čo ju museli zatvoriť, bol stavbárom. Santi bol nesmelý chlapec, obaja boli, a tak len celý deň hrali futbal, aj keď boli v dome.“
„Keď rozbili okná, vzala som im loptu, ale potom si zvinuli ponožky a hrali s nimi.“
Len sa zasmeje a položí si ruky na hlavu, keď prejde reč na školu.
„Nemal rád nič. Možno telesnú. Všetci učitelia mi vravievali, že je milý chlapec, len proste nemá záujem pracovať. A tak mi radili, ´Vezmite mu to, čo ho baví – nedovoľte mu sledovať TV´.“
„Ale ja som im len odvetila, že jeho TV nezaujíma, že pre neho existuje len futbal. Tak mi povedali, že neexistuje spôsob, ako by som mu ten mohla zakázať.“
Nando, kedysi tiež veľmi talentovaný hráč, spomína na rovnakého chlapca.
„Všetko, čo sme doma robili bol futbal. Neboli tu žiadne knihy. Rozbili sme kopu okien a dekorácií. Spali sme spolu v jednej izbe a našim idolom bol Michael Laudrup. Ja som mal rád aj Hrista Stoichkova. Mali sme hromadu plagátov a samozrejme aj kopu trofejí.“
Nando bol útočníkom, ktorý bol, podľa niektorých, talentovanejší ako jeho brat, avšak ktorý nemal rovnako túžbu uspieť.
„Ako chlapec som skóroval rovnaký počet gólov v jednej sezóne – 32 – ako David Villa,“ vraví Nando, bez známky ľútosti. „Ale nikdy sa mi nepodarilo preraziť.“
„Nando bol úžasný,“ pamätá si Juanjo Beltran, ktorý trénoval oboch chlapcov v ich prvom klube, Covadonga. „Dokázal všetko. Ale hlboko vo vnútri nechcel byť futbalistom. David Villa odišiel do Sportingu a Nando tu ostal. Počas jedného zápasu mal tak zlý postoj, že som ho radšej stiahol dole a hral s desiatimi hráčmi, bolo lepšie, keď nebol na ihrisku.“
Mladý Santi takéto problémy nemal, prvý krát začal trénovať so skupinou jeho brata, keďže v meste neexistoval tím pre sedem ročných a pridal sa do tímu hrajúceho indoor futbal, pre deti do desať rokov.
Až po dovŕšení trinástich rokov začali hrať na ihrisku bežnej veľkosti, takže schopnosť udržať loptu v tesných priestoroch nie je vôbec prekvapujúca.
S jeho neuveriteľnou schopnosťou používať obe nohy rovnako dobre, Cazorla exceloval, skórujúc 170 gólov v jednej sezóne a čoskoro priťahujúc záujem Realu Oviedo, jedného z najväčších španielskych klubov.
Vtedy už bol dobrý priateľ Roberta Torala, v tom čase spoluhráča z Ovieda, teraz pomocníka v nižšej španielskej lige.
„Šesť rokov sme spolu hrali za Oviedo,“ vraví Toral. „Robili sme nejaké testy, aby sme zistili, či ešte porastieme a Santimu a mne bolo povedané, že budeme vždy nízki. Takže sme začali chodiť von, až sme sa nakoniec stali dobrými priateľmi. A stále sme.“
„Ale Oviedo malo problém s peniazmi, keď zostupovali z prvej divízie, takže sa museli zbaviť hráčov. Villarreal chcel Santiho, takže ho nechali prestúpiť, keďže si manažér Antonio Rivas nemyslel, že bude veľa hrať. Asi sa teraz cíti trocha hlúpo, ale nemyslel si, že bol dostatočne vysoký. Chcel veľkých a silných hráčov.“
„Santiho mentalita je úžasná – nikdy ho nevidíte nahnevaného, neháda sa s inými hráčmi. Nikto o ňom nemôže povedať zlého slova. To je tak dôležité.“
„Ale zo začiatku bol plachý. Keď sme šli na diskotéku, spýtal sa dievčaťa, či by s ním nešla, ale preto, že bol taký malý, odvetila mu na to, ´Si si istý, že si dosť starý na to, aby si mal priateľku?´.“
Cazorla si však našiel niekoho, pre koho je dostatočne vysoký, jeho dlhodobú priateľku Ursulu, s ktorou má dvojročného syna, Enza.
Čo však Cazorlu stále trápi je to, že jeho otec Jose Manuel nikdy nestretol Enza, keď v roku 2007, vo veku 48 rokov umrel na infarkt.
„Večeral v tomto bare, potom šiel domov a umrel na infarkt,“ vraví Ribero. „Santi bol vo Villarreale. Boli si tak blízki, že sa o futbale bavili každý deň, debatovali o jeho zápasoch. Pre všetkých to bola veľká strata.“
„Je smutné, že Jose umrel predtým, ako mohol vidieť Santiho hrať za jeho krajinu,“ dodáva Beltran. „Jeho rodina to mala aj predtým ťažké. Keď zatvorili baňu, jeho otec bol istý čas nezamestnaný. Doniesol som im veľkú hromadu šiat, aby som im pomohol.“
Teraz sú však časy oveľa lepšie, s Cazorlovím úspechom v Premier League, kde sa mu doteraz podarilo dva krát skórovať a tri krát asistovať.
Päťdesiat štartov za Španielsko a úspechy vo Villarreale, Recreative a Malage ukazujú, ako je doma cenený.
„Je v Anglicku veľmi šťastný,“ vraví Loli s ďalším úsmevom. „Ľudia v klube sú milí a jeho jedinou starosťou je angličtina.“
„Veľmi sa obával, že nebude schopný rozprávať s ľuďmi, takže sa stále len učil. Ale má Mikela Artetu, ktorý mu pomáha. Rozprávala som sa s ním po prehre s Norwichom a bol sklamaný. Vravela som, aby si z toho nič nerobil, aj Barcelona mala zlé zápasy, ale nedal si povedať. Vždy bol taký.“
„Ale viem, že Santi sa jedného dňa vráti a bude tu bývať. Miluje to tu. Je veľký patriot. Môže tu normálne žiť.“
„A vôbec sa nezmenil. Je to rovnaký chlapec, ako keď odišiel. Pre mňa je to tiež zvláštne. Už hral za veľké kluby, ale nikdy o neho nebol taký záujem. Teraz, keď je v Arsenale, sem chodia ľudia, ktorí o ňom robia články.“
A pokiaľ sa podarí Old Trafford, bude ich omnoho viac.
/dailymail.co.uk/
