Martyho Blog Part 5: Arsenal ma robí smutným

Po dlhšej odmlke prichádzam späť so svojim blogom. Voľného času mi podstatne ubudlo a s tým žiaľbohu aj čas vyhradený na moju aktivitu na týchto stránkach. Ale teraz k veci…

Rozčarovanie? Zlosť? Frustrácia? Nie. Je to práve smútok, ktorý práve cítim. K tomuto blogu ma v podstate inšpirovala ranná dávka v podaní Arseblogu, ktorá presne vystihuje moje súčasné pocity. Mnohí sa istotne pýtate čo sa deje s „našim“ klubom…
Súčasné výsledky prinášajú až priveľa príležitostí na premýšľanie nad mužstvom a nad jeho reálnymi šancami pobiť sa o anglický prvoligový titul.


Dlhé hodiny by sa dalo polemizovať o možnej hlavnej príčine problémov súčasných dní. Arsenalu očividne chýba vyrovnanosť výkonov a schopnosť zahrať aj proti súperom, ktorý sa zrovna nesnažia hrať futbal. V čom teda tkvie neúspech v zápasoch s relatívne slabšími súpermi? Veľmi pravdepodobne to bude obranná hra celého mužstva. Po útočnej stránke sa nedá vyčítať mužstvu takmer nič, ak teda neberieme v úvahu posledný zápas, kde vytváranie šancí  z našej strany bolo veľmi slabé.


Štandardné situácie. Je síce „len“ november, ale v súčasnosti sme dostali nespočetne veľa gólov práve po rohoch a v poslednom zápase aj po autových vhadzovaniach. Spolupráca obrannej formácie nie je vôbec ideálna. Našim stopérom sa vôbec nevyhýbajú zranenia a o suverénnej forme Tourého v strede obrany si môžeme nechať len zdať. William Gallas. Ďalší hráč, ktorý by mal byť pilierom našej obrany nehrá už dlhšiu dobu zrovna v ideálnej forme a preto sa tu naskytuje otázka či je práve on správnym lídrom mužstva. Tento „obetný baránok“ mnohých fanúšikov má na kapitánsku pásku všetky predpoklady(?), ale ostáva otázkou či jeho vodcovské schopnosti a hlavne schopnosť obetovať sa pre mužstvo a pre klub sú dostačujúce vzhľadom k jeho veku a rokom stráveným v tábore súpera. Tu sa nám do protikladu dostáva Cesc Fabregas, mladík, ktorý v podstate celú časť svojej seniorskej kariéry (ak ju tak môžeme nazvať, keďže má len 21 rokov) strávil práve v Arsenale a jeho vzťah a láska ku klubu sa budovala práve vo veku psychického dospievania, kde o Gallasovi sa dá povedať, že v jeho vyzretom veku môže ale samozrejme nemusí byť prístup čisto profesionálny. Často krát je to práve srdce, ktoré rozhoduje zápasy a preto si stojím za názorom, že by pri absencii Gallasa nebolo vôbec od veci zveriť kapitánsku pásku mladému Fabregasovi hoci aj na dlhšiu dobu. Prečo nie? Veď aj Tony Adams sa stal kapitánom Arsenalu vo veku 21 rokov…


In Arséne we trust


Za výsledky mužstva môže celý trénerský štáb a hlavne teda manažér. Arséne Wenger má v klube neotrasiteľnú pozíciu o ktorej mnohí manažéri môžu len snívať. Moje sympatie k Arsénovi boli vždy na vysokej úrovni, ale s dôverou to posledné dni ide dole. Nemôžem si pomôcť, ale klišé v podobe Arséne knows mi už poslednú dobu pripadá dosť otrepané. V súčasnosti si Arséne určite uvedomuje, že jeho letné ale aj súčasné rozhodnutia prinášajú svoje prvé obete a to ma robí smutným. Už takmer päť rokov bez trofeje je pre tento úžasný klub nesmierne dlhá doba a preto sa tlak na Arséna stupňuje toľko ako možno nikdy predtým. Nie ani tak zo strany vedenia, ale práve fanúšikov. Na Arsénovi obdivujem jeho dôveru v jeho zverencov a taktiež chápem jeho neustále obhajovanie jeho mladých zverencov. Zároveň ma ale trápi fakt, že z úst Arséna nie je počuť slová kritiky na mužstvo a jeho hru. Hodnotiť jednotlivcov by samozrejme nebolo na mieste a už vôbec nie prostredníctvom médií. Preto nedokážem pochopiť Arséna, prečo sa už neodhodlá k nejakému radikálnemu riešeniu, keď už pomyselný pohár trpezlivosti začína pretekať? Milióny fanúšikov Arsenalu po celom svete určite cítia v súčasnosti sklamanie a frustráciu.  Arséna mám rád. Je to proste žijúca manažérska legenda Klubu, ktorá dostala nudný Arsenal na vyšší level. Ale aj napriek tomu sa pýtam…Prečo a hlavne kedy príde zmena?  Nechcem Arsénovu hlavu. To určite nie. Chcem len zmenu…


Verme teda v lepšie časy. C´mon you mighty Reds!


Ďakujem za pozornosť a čakám vaše názory.


Marty