Real Madrid 0 – 1 Arsenal

Gooner on tour

 

Real Madrid  0 – 1 Arsenal

Henry 47

Arsenal : Lehmann, Eboue, Toure, Senderos, Flamini, Hleb (Pires 76´), Gilberto, Fabregas (Song 90´), Ljungberg, Reyes (Diaby 80'), Henry

 

Tak by som asi stručne nazval môj výlet do Madridu, ktorý sa skončil už ako všetci asi viete úspešne pre The Gunners!

Môj výlet do Madridu sa začal už v nedeľu skoro ráno, kedy som vyrazil do Prahy za mojím pražským menovcom Oldom, čiže Pražským Goonerom Ktorý bol ochotný sa o mňa postarať počas môjho jednodňového zastavenia v Prahe, odkiaľ som mal v pondelok ráno let do Madridu. Pravdu povediac, to bola moja prvá oficiálna návšteva Prahy. Síce raz už som tam bol, ale to iba čisto na zápase Sparta- Arsenal v roku 2000.
Pozreli sme si v jednom športovom bare zápas našich odvekých „priateľov“ zo Shit Hart Lane, ktorý na naše „sklamanie“ remizovali s nováčikom Premierleague, Wiganom.

Pondelok, už trocha oboznámený pražským metrom, som sa vybral na letisko, kde som bol s dostatočným časom pred letom. Aspoň som stihol si dať nejaké to pivko za európske ceny (3eur za malé). Ešte k tomu, náš let mal meškanie 1 hodinu. Celý nedočkania sme konečne zlietli smerom na Madrid. Ihneď po prílete som mohol cítiť, že sa tu bude hrať nejaký dosť veľký zápas v Madride. V letiskovom autobusovom transfere bolo pustené rádio, v ktorom celý čas hovorili o tom zápase. Nebojte nič, nerozumiem španielsky, ale mena hráčov a klubov poznám veľmi dobre.
Hneď pri mojom transfere do hotela metrom, som stretol prvých Gooners, ktorí už išli z návštevy Santiaga Bernabea. Tak sme sa dali do reči. Pravdaže podľa môjho akcentu zistili, že nie som z Angličan. Tak sa ma spýtali odkiaľ som, keď som im povedal že zo Slovenska, tak boli mierne prekvapený. Zaujímalo ich, že koľko je nás asi tam. Povedal som im, že máme fanklub CS Gooners, v ktorom je niečo cez 30 ľudí. Bolo na nich vidieť že sú nadšený, že Arsenal má fanúšikov aj tak ďaleko od ostrovov. Konečne v podvečer som sa dostal do hotela, kde ma už čakala príjemná recepčná s množstvom otázok ohľadné futbalu, keď videla na mne dres a na mojom ruksaku šál Arsenalu. Pýtala sa ma, či sa cítim British, po videní môjho SK preukazu. Ja som jej odpovedal, že sa cítim Gooner. Fandením Arsenalu, neznamená byť Brit. Gooners sú na celom svete.
Taký som bol unavený po toľkom cestovaním, že po príchode na izbu som hneď zaspal a zobudil som sa ráno o 3hod. Tak som nemal nič z poznávania z nočného Madridu. Ale som bol aspoň svieži na druhy deň, v deň zápasu.

Už keď som bol v tom Madride, tak som sa chcel trocha popozerať po nejakých tých pamiatkach. Najlepším aj najrychlejsim spôsob ako to je spraviť, je jednoznačne výletný otvorený autobus, ktorý vás prevezie po tých naj. pamiatkach v meste a ešte je to aj s komentárom. A už pri tejto jazde som spozoroval tie húfy Gooners v Madride obliekajúci farby Arsenalu. Bol to veľmi príjemný pocit vidieť toľko fanúšikov Gunners v Španielsku. Moc ma to už nebavilo po tých pamiatkach, tak som vystúpil z toho busu a išiel metrom na štadión Realu Madrid- Santiago Bernabeu. Mohol som tam byt o takej 1pm. Miestny predavači so suvenírami už chystali svoje stánky na večer, množstvo fanúšikov čí už Realu alebo Arsenalu, čakali na tour po štadióne, televízie sa už tak isto chystali na večerné prenosy… Proste tam už bolo rušne asi od samého rana. Musel som ešte ist spať na hotel obliecť sa do dresu a pravdaže aj pre lístok. Očakávanie už vstupalo, bolo už len par hodín pred zápasom. Tak som sa zase vybral naspeťna štadión, kde už smerovali stovky fanúšikov oboch táborov. Po vystúpení z metra už som počul našich Gooners okupujúci jeden bar pri štadióne. Tak som sa tam aj ja vybral na dve pivka pred zápasom. Bar už bol naprataný, tak už sme stali aj vonku. A už to začínalo, prvé chorály, bojové pokriky… Domáci Španieli mali z toho menšie divadlo, stali oproti na ceste a cely čas nás sledovali. V jednom momente som sa aj normálne naľakal, vidím policajske motorky smerujúce k nám, a aj domáci fanuskovia. Už som myslel, že sa tam niečo strhlo. Ale našťastie to bol len doprovod k autobusu s domácimi hráčmi. Jediného koho som tam zazrel, bola ta „prasačia hlava s veľkými zubami“. Myslím si, že nemusím vám hovoriť o koho išlo.
Štadión sa otvoril hodinu pred hvizdom. Podľa pokynov na lístku som sa dostal na moje miesto sedenia. Bolo úplne na vrchu, ale našťastie s porovnaním s Ajax štadiónom, kde sme museli zdolať miliónov schodov na vlastných, Real mal bežiace schody, ktoré nás vyviezli až hore. A nemuseli sme sa ďalších 10 min. vydychovať z náročného výstupu ako už na spomínanom štadióne. Sedenie som mal presne oproti sektoru hostí, čomu som nebol dvakrát nadšený. Ale s postupom času sa pri mňa a aj popri mne usadilo viac Gooners, s ktorými sme robili atmosféru aj medzi Španielmi, ktorým to vôbec nevadilo, lebo boli aj tak počas celého zápasu ticho. Jedine len malá skupinka domácich, ktorí boli za jednou z bránok, sa snažila povzbudzovať cez zápas.
V polčase som sa išiel občerstviť do bufetu na pivko, bola tam dosť veľká rada, ale mal som taký smäd, že som to nevzdal. Už ako som sa blížil na radu, počul som hvizd rozhodcu, ktorým odštartoval druhý polčas. Ešte si hovorím, že tu minútku vydržím a pôjdem rýchlo hore. A zrazu som počul nejaký rozruch zo štadiónu. Tak som sa zamyslel, že keby dali domáci gól, tak určite tých 80 tis. fanúšikov Realu spraví väčší randál. Mal už som tušenie, že to asi padlo do ich siete. Ale nebudem sa ešte radovať, pokiaľ to nemám potvrdené. Šupsa nohy na plecia a rýchlo na štadión čo sa vlastne stalo. A aj tak bolo, na tabuli na moju radosť svietilo 0:1. A už to mohlo začať ako náhle som sa dostal na moje sedenie, oslavný chorál „one-nil to the Arsenal“ aj s ďalšími Gooners. Zápas sme mali jasno v našich rukách a už sa len čakalo na konečný hvizd rozhodcu. Aj sa tak stalo, rozhodca ukončil zápas, ktorý vošiel do dejín nielen Arsenalu, ale aj anglického futbalu. Sme prvý team, ktorému sa podarilo vyhrať nad Realom na jeho pôde. A oslavy sa mohli začať vo veľkom štýle. Miestny hlásateľ oznámil fanúšikom hostí, že musia zostať ešte na štadióne, kvôli bezpečnostným dôvodom. My čo sme sedeli na druhej strane, mohli sme už ísť, ale nikomu sa nechcelo odísť. Chceli sme si vychutnať to víťazstvo priamo na Santiago Bernabeu a zaspievať si „ONE-NIL AT BERNABEU“. Zrazu som sa zbadal, že som na tej druhej strane len sám. Tak som sa vybral k východom s tým, že počkám ostatných Gooners pred štadiónom, lebo oni ešte museli stále čakať. Bežiace schody už nefungovali, ale pri ceste dole to ani nevadilo. Ale zrazu ako som prešiel dole tých milión schodmi, čo nevidím. Brána je už zatvorená!!! Čo teraz? Nikoho poblíž! Tak čo mi iné zostávalo, musel som zdolať zase tých milión schodov, ale smerom hore. A po náročnom výkone som už iba prešiel do sektoru Arsenalu, kde už nás našťastie púšťali dolu. Tá cesta už bola veselšia, lebo aj s ostatnými Gooners sme oslavovali s oslavnými chorálmi pri našej ceste dolu. Po východe zo štadiónu sa už naše cesty rozdeľovali, ale aj tak väčšina išla oslavovať naše víťazstvo ešte do ulíc Madridu. Viem si to presne predstaviť čo sa tam asi dialo. Ja som šiel rovno na hotel, lebo by som sa nevedel dostať potom na hotel, metro končilo o pol noci. Na hoteli nič netušiaci hostia sa už ma pýtali, ovešaného pre nich neznámymi šálmi, odkiaľ idem a kto vyhral. Keď som im povedal, že sme vyhrali na Reale, nemohli to pochopiť že ich kráľovský klub prehral s nejakým Arsenalom. Tak tu sa aj ukázalo, že hviezdy nemusia znamenať všetko. Radšej majme v Arsenale hráčov, ktorí majú záujem hrať za náš klub, než mať v klube nejaké hviezdne mená, ktoré by to odflákali na ihrisku ako hráči Realu Ronaldo, Zidane a spol.

Cesta naspäť už bola len peknou spomienkou na nezabudnuteľný, krásny Madridský večer, v ktorom boli víťazmi baletu hráči Gunners. Ale s oslavami ešte počkajme, lebo je to ešte len polčas zápasu. Musíme to ešte potvrdiť doma na Highbury!

ONE-NIL AT BERNABEU