Pokiaľ ho aspoň trocha poznáte viete, že snaha o získanie pozornosti je to posledné čo ho trápi. Ľavý obranca Arsenalu nikdy nebol tým, ktorý by sa sústredil na verejnú mienku, jeho nátura ostala presne taká istá, ako keď prechádzal cez akadémiu Gunners v strede minulého desaťročia. Teraz je to však o čosi ťažšie.
Aj keď on možno nechce rozkrikovať, ako sa jeho list úspechov v Arsenale rozrastá, príbeh, ktorý k tomu viedol sa oplatí vyrozprávať – Kieran sa tento mesiac s radosťou stretol s Official Arsenal Magazine.
„Už keď som bol malý to bolo všetko o futbale,“ usmieva sa 23 ročný hráč. „Môj starý otec, dlhodobý fanúšik Arsenalu, a môj otec obaja milovali hru. Museli sme začať keď sme mali okolo piatich rokov, ja a môj brat Jaydon, hrali sme sa v záhrade, v parku, na ulici, kdekoľvek sa dalo. Bývali sem na pozemku koncilu, ktorý sa volal Waddon, hneď vedľa Purley Way v South Croydone – každý sa tam navzájom poznal a každý na vás dával pozor. Bolo tam veľa detí a vždy sa našiel niekto, kto by si zahral.“
Väčšina ľudí si spomína na výmeny názorov so svojimi rodičmi, keď prišlo na trávenie príliš veľa času hraním a Kieran nie je výnimkou.
„Mama bola celkom striktná – teda, aspoň sa snažila! Nechcela, aby sme sa vonku hrali príliš neskoro, ale vždy sme boli celkom tvrdohlaví. Pamätám si keď sme jedného večera boli s Jaydonom doma, sedeli sme a pozerali sme von oknom z našej izby, kým si deti vonku postavili bránky na dvoch stranách cesty. Bola tam doslova celá ulica a my sme boli zatvorení dnu. Bolo už neskoro, ale mama sa nakoniec poddala a povedala, že môžeme ísť na pol hodinu von – a ona nás potom dlhú chvíľu nevidela! Bolo to proste to, čo sme milovali.“
Ako správne dvojičky, Kieran a Jaydon robili vždy všetko spolu od prvého dňa. „Bolo to tak už odkedy sme sa narodili, myslím,“ povedal. „Vždy sme medzi sebou súťažili, aj keď ja som to až tak nedával najavo. Je to proste naša nátura. Ale v niektorých veciach sa líšime – on bol vždy ten hlasnejší, a povie vám presne to, čo si myslí. Každý ho poznal ako toho drzého a prešibaného. Jaydon mal vždy svoju osobnosť.“
Charakteristika, ktorou sa obaja vyznačovali bola ich schopnosť hrať futbal – bolo to niečo, čo ich dotiahlo v mladosti ďaleko.
„Hrali sme za našu základnú školu – pamätám si ako sme hrali za piatakov keď sme boli ešte len v treťom ročníku,“ vraví Kieran. „Potom sme sa pridali k Purley Panthers, nášmu prvému tímu, keď nám bolo deväť. Tieto časy si dobre pamätám. Skúsili sme sa dostať do prvého tímu, ale všetci v ňom boli starší, ale to som si vtedy neuvedomil a čudoval som sa, prečo bol každý tak veľký. Lepšie sme sa hodili do B-tímu a to bolo kde sme začali.“
„Bola to celkom silná liga, ale dominovali sme a nakoniec sme skončili v rovnakej divízií ako prvý tím. Znamenalo to, že sme proti ním museli hrať, príprava bola úžasná, bol to proste najväčší zápas, v ktorom som mohol v tom čase hrať. Poznali sme všetkých ich hráčov. Popravde mali hráča, ktorý sa volal Gary Pride, ktorý strávil rok, alebo dva roky v Hale End. Vtedy sme vyhrali 5-2, krásny zápas pred veľkým publikom pozostávajúcim z 20 ľudí, len si to predstavte!“
Dvojičky boli samozrejme v predných radoch ich úspešného tímu, ale Kieran priznáva, že to bol jeho brat, ktorý na začiatku vyčnieval. „Vždy bol známy ako rýchlik. Bol útočník a skóroval najviac gólov. Ja som bol len stredopoliar, človek ktorý asistoval. On by sa o tomto pravdepodobne hádal, ale ja som mal o trocha viac zručnosti, kým on mal viac zápalu.“
Počas troch rokov v Purley Panthers nebol prísľub dvojice žiadnym tajomstvom. Ako sa na to pozerali doma? Kieran vysvetlil, že ho nikdy netlačili na cestu k futbalovej sláve.
„Mama vždy chodievala na naše zápasy, ale nemyslím si, že reálne vedela, akí dobrí sme boli. Otec? Áno, myslím, že to vedel. Mama sa o nás vždy starala a len chcela ukázať, ako nás podporuje. Každý na nás vplýval odlišne, ale ani jeden z nich na nás netlačil. Už od začiatku chceli len to, aby sme robili to, čo sme mali radi.“
Vplyv oboch rodičov je zjavný, ale Kieran verí, že sa viac podobá na jedného ako na druhého a chce prísť na to, čo to prináša.
„Myslím, že som ako viac ako otec,“ povedal. „Vidím sa ako môj otec a brata vidím ako mamu. Otcova rodina je z Barbadosu – raz som tam bol, tuším keď som mal 11 a plánujem tam ísť znova toto leto. So starými rodičmi ktorí sú tam rozprávam celkom často a bude dobré ich navštíviť. Povedali mi, že rodinu máme okolo celého sveta, napríklad v Kanade, ale veľa som ich nestretol. Bol som vychovaný hlavne mamou, takže poznám viac rodinu z jej strany.“
Kieran a Jaydom sa ďalej vyvíjali prevažne v tandeme a krok, ktorý spravili z Purley Panthers keď mali 11 bol jeden z najdôležitejších.
„Myslím, že nás skauti pozorovali tak rok,“ spomína. „Žiaden z mojich rodičov nechcel, aby sme šli hrať na akadémiu, pretože nechceli, aby sme hrali futbal tak seriózne, ale po pár skúškach – pamätám si na jednu v Millwalle – sme sa rozhodli pridať sa k Wimbledonu, pretože to bol náš lokálny klub.“
„Bol to celkom šok, prejsť z Purley do Wimbledonu. Prídete tam a najprv tomu nemôžete veriť, všetky tie žiariaci deti, s personalizovanými kopačkami a tréningovým vybavením, pásky na chráničoch a zvyšok. Už len to, že nám tréneri dávali rozlišovacie dresy bolo prekvapivé, pretože sme boli zvyknutí na to, že sme hrali v tričkách, ktoré sme nosili doma.“
„Takže nám chvíľu trvalo kým sme si zvykli, ale ako čas postupoval, našli sme si tam dobrých kamarátov. James Dunne a Abu Ogogo, obaja tiež skončili tu; Lee Hills, ktorý je teraz v Stevenagi; Jack Page, ďalší dobrý kamarát. Počas rokov sme sa stali veľmi dobre spätým tímom a ja som si užíval každú minútu. Tréning dva krát do týždňa a zápas v sobotu a hneď sa naučíte čosi o hre.“
Už na začiatku bolo vidieť záblesky talentu, ku ktorým sa pridala ťažká práca. Kieran a jeho kamaráti sa zúčastňovali zápasov v Selhurst Parku, kde často robili podávačov lôpt .
„Pamätám si ako som chodil na tréningové ihrisko, videl som všetkých hráčov prvého tímu a myslel som si, ´wow, toto je šialené´,“ smeje sa Kieran. „Ľudia ako Nigel Reo-Cocker, Neil Shipperley, Mikele Leigertwood, Jobi McAnuff: to bolí tí ktorí ma inšpirovali. Zvykli sme chodiť na každý zápas a pozorovať ich.“
V roku 2003 sa veci zmenili, významne pre Wimbledon a rozhodujúco pre Kierana. Klub sa po dlhom čase presunul na Milton Keynes, vstúpil do administrácie a v priebehu mesiacov znamenalo rozpustenie ich akadémie to, že kariéra mnohých nabrala nový smer.
Kieran si pamätá: “V 13 som celkom nechápal, čo ´administrácia´ znamená, takže nič z toho neovplyvnilo môj futbal. V skutočnosti som hral v niekoľkých zápasoch na Milton Keynes, ktoré bolo o čosi vzdialenejšie od Croydonu.“
„Len sme pokračovali s tým, čo bolo. Pamätám si, ako som jeden deň hral na Arsenale a druhý deň som počul, že o mňa, Jamesa a Abuho mali záujem. Nebral som to príliš vážne, ale potom sa ma mama spýtala, či by sme mali spolu s Jaydonom záujem a šli by sme sa pozrieť aké je to na Arsenale. Odtiaľ to už šlo samo.“
Toto bol moment keď sa dovtedy prepletené cesty Kierana a Jaydona rozdelili. Kieran zdôraznil, že to nebolo o talente a vyzdvihuje toto obdobie ako to, ktoré začalo objasňovať ich budúcnosť.
„Bolo to až na konci nášho pôsobenia vo Wimbledone keď sa veci skutočne zmenili. Ja som veľa rástol a on ostal rovnaký. To je v tom čase problém – hlavne v klube ako Wimbledom kde, bez urážky, mali radi veľkých hráčov. Jeho schopnosti sa nikdy nezmenili, je veľmi dobrý futbalista, ale toto bol problém. Bolo to jednoducho tým, že som rástol rýchlejšie.“
„Jaydon však tiež prešiel do Hale Endu. Trénoval s mladíkmi ako Conor Henderson a Henri Lansbury. Potom bol na skúške na miestach ako Brentford a Leyton Orient, ale myslím, že potom sa musel rozhodnúť. Bol na skúške na všetkých týchto miestach, ale nakoniec sa musíte rozhodnúť, či ostanete v škole alebo niečo iné. Nakoniec dostal miesto ako učeň v Londýne po tom, ako skončil školu a ja som v tom čase dostal štipendium.“
Pokiaľ prestup z Purley do Wimbledonu bol veľkým skokom, prestup z Dons do Arsenalu bol ďalším. Kieran znova opisuje svoj pokrok ako postupný. „Cestovali sme dva krát do týždňa, po škole, niekedy som chodil vlakom, ale väčšinou ma vozil jeden z rodičov, alebo mamin priateľ, alebo moja teta. Mal som šťastie, vždy som mal niekoho kto by ma odviezol a kto by ma počas zápasov podporoval. V tom čase úplne nerozumiete obetiam, ktoré pre vás ľudia robia.“
„Ale znova som mal problémy, keď som tam prvý krát prišiel. Príchod do Arsenalu bude vždy veľká vec. Chvíľu to trvalo, kým ste spoznali ľudí, spoznali ste okolie a severný Londýn je kompletne odlišný od južného – myslel som si, že som vyrastal v meste, ale toto bolo čosi úplne iné!“
Na ihrisku však začal tak, ako mal v pláne pokračovať – v okolí, ktoré už nemohlo byť pamätihodnejšie. Jeho oči sa rozsvietili. „Môj prvý zápas bol na Highbury. Prišiel som na konci sezóny 2003/04 a všetky vekové skupiny hrali svoj posledný zápas tam. Hrali sme proti Southamptonu, nastúpil som a skóroval som štyri alebo päť minút nato. Nemohol som tomu uveriť, skórovať gól na Highbury. Je zvláštne na to myslieť!“
Bol to moment ktorý ho poslal na cestu postupného zlepšenia, aj keď trpezlivosť bola dôležitá pri boji o štipendium. „Aj keď som bol väčší ako môj brat, stále som bol malý. Mali ste vidieť fotografie z toho obdobia, bol to vtip, som ako malé dieťa pri mladých mužoch! Ostatní chlapci vyzerali oveľa vyvinutejší a kým som hral v tíme do 16 rokov veľa ostatných – napríklad James – hrali v Hale Ende za tím do 18 rokov.“
„Mohol som len pokračovať. Vážne som chcel hrať v tíme do 18 rokov, ale nebol som hlúpy – vedel som, že som bol príliš malý, a že ten krok by pre mňa bol príliš veľký. Bol som trpezlivý, až som nakoniec bol povolaný. Keď sa tak stalo, bol to pre mňa neuveriteľný moment.“
Odvtedy sa zdalo štipendium, ktoré by posunulo dopredu jeho kariéru v Londýnskej Colney, ako istota, ale tak ako by ste očakávali, čakanie bolo stále ťažké. „V skutočnosti som nevedel, čo sa stane. Chcel som len vedieť, aká bude moja budúcnosť, pretože som študoval a mal som veľa domácich úloh. Chcel som ostať, ale musel som čakať. Keď mi Liam Brady oznámil dobrú správu, len to urovnalo veci.“
Odtiaľ sa veci pohli rýchlo. Svoj debut za rezervný tím zaznamenal proti Boreham Wood, v príprave pred sezónou počas prvého roku hrania za tím do 18 rokov. Bol tu aj malý problém, čo sa gólov týkalo na oboch stranách, Emirates Stadium aj Old Trafforde, keď bol tím plný talentov vyradený z poslednej osmičky FA Youth Cupu v sezóne 2006/07 Manchestrom United.
„Celá éra bola vzrušujúca,“ povedal. „Mali sme skutočne silný tím a bol som presvedčený, že vyhráme Youth Cup. Ničili sme družstvá v lige a myslel som si ´kto porazí tento tím?´. Ale potom sme prehrali 4 – 2 na Old Trafforde po tom, čo som na Emirates skóroval víťazný gól v prvom kole – v tom čase to bolo veľké sklamanie, ale vedeli sme, že sme mali skutočné talenty.“
Úspech v pohári efektívne signalizoval koniec Kieranovej juniorskej kariéry. V júli 2007 mal svoj debut za prvý tím, v zápase Emirates Cupu proti Milanu („Veľký krok, neočakával som to, 30 minút pred zápasom som ani netušil, že budem hrať. Bolo to ako čisté šťastie.“); dva mesiace po tom ako podpísal svoj prvý profesionálny kontrakt a, mesiac po tom ako oslávil 18, mal svoj prvý súťažný zápas v Carling Cupe proti Sheffieldu United. Pri druhom tu bol malý chyták pre krídelníka, ktorý bol po zápase s talianmi prirovnávaný k hráčom ako Ryan Giggs.
„Mali sme pár zranení, a tak mi tréner povedal, že chce, aby som hral ľavého obrancu. Nikdy predtým som tam nehral, bolo to pre mňa úplne nové. Hra bola v poriadku, prihral som na gól Eduardovi a Neil Banfield povedal, že odteraz budem hrať na tejto pozícií. Ľudia sa pýtali, či som bol sklamaný, ale vážne som nebol – nebolo to ako keby ma poslali preč alebo niečo podobné. Bral som to tak, ako to bolo a bol som rád, že som si na to mohol zvyknúť.“
Nasledovala perióda aklimatizovania, ktorá pozostával z decentného hosťovania v Norwich City, rovnako ako sekundovanie Gaelovi Clichymu, ktorý bol v tom čase na vrchole toho svojej kariéry v Arsenale. Bolo to v tom čase frustrujúce pre hráča ktorý si zvykol na rýchly postup?
„Nemal som na výber. Musel som len študovať hráčov, proti ktorým sme hrali. Gael mi nikdy nedal skutočnú šancu, mal veľmi silnú formu keď som prvý krát prišiel a nerobil žiadne prešľapy ani nemal zranenia. Všetko čo som mohol robiť, bolo dobre ho pozorovať a naučiť sa hrať cez neho. Niekedy to bolo frustrujúce, pretože som sa dostal do štádia kde som hral iba pár zápasov a chcel som sa cítiť komfortnejšie, rovnako na tej úrovni a s novou pozíciou. Jediným spôsobom bolo hrať viac, ale eventuálne sa dostalo aj k tomu.“
Druhá polovica sezóny 2008/09 naštartovala Kierana, keď si zahral prvý zápas v Premier League na White Hart Lane, následne proti Villarreal v Champions League a štart vo Wembley v semifinále FA Cupu proti Chelsea. Potom prišiel moment, ktorý mohol priniesť ďalekosiahle následky. S Arsenalom prehrávajúcom o gól proti Manchestru United v semifinále Champions League a Emirates Stadium plnom očakávaní v odvete, nešťastné pošmyknutie, len 8 minút od začiatku zápasu, daroval Ji Sung Parkovi šancu efektívne zobrať šancu Gunners na postup. Takýto moment môže zdevastovať mladého hráča, ale pri pohľade späť, bol to ten typ incidentu, ktorý sa pri vývoji stáva?
„Myslím, že máte pravdu, ale trocha inak,“ povedal Kieran. „V tom čase sa zdalo ako keby som hral len vo veľkých zápasoch – semifinále FA Cupu, Champions League. Tieto veci sa musia stať, ale toto bolo na veľmi veľkej úrovni. Obdobie po tom bola pre mňa pravdepodobne najhoršie. Skutočne som trpel tým, že som sklamal družstvo. Ale po chvíli nad tým začnete rozmýšľať rozdielne – bola to technická chyba, zlá prihrávka späť alebo niečo podobné, niečo, čo sa môže stať každému. Nakoniec som sa musel rozhodnúť: ovplyvní ma to, alebo to nechám tak. Stále sme mali tri zápasy v lige, takže tu bola len jedna možnosť.“
Následne na to sa stal pravidelným hráčom Anglickej reprezentácie do 21 rokov. V Auguste 2011 debutoval v tíme Fabia Capella v zápase proti Maďarsku. Ale veci neboli jednoduché. Séria zranení po zákroku Eliaquima Mangalu ho v novembri 2009 vyradila do konca sezóny. Ďalšie dva roky tak odohral za Arsenal len 30 zápasov. Táto fáza ´náchylná na zranenia´ sa nepáčila fanúšikom a on sám priznáva, že boli časy, keď sa obával, že jeho kariéra je na vážkach.
„Zlomenina chodidla odštartovala sériu zranení,“ povedal. „Trvalo mi osem alebo deväť mesiacov kým som sa z toho dostal, nakoniec to bolo oveľa vážnejšie ako to vyzeralo. Pamätám si ako mi zavolal doktor. Povedal, že má zlé správy a myslel som si, že mi povie, že už nebudem môcť hrať. Popravde mi povedal, že budem musieť podstúpiť ďalšie operácie, ale topánka ktorú mi dali bola vtipne veľká. Prejsť z momentu, kedy si myslíte, že to je koniec, do toho, kde si uvedomíte, že môžete pokračovať je neuveriteľný pocit, veľmi sa mi uľavilo. Použil som to ako motiváciu stavať sa k mojej rehabilitácií pozitívne.“
„Predtým som nikdy skutočne nebol zranený, ale niekoľko rokov potom som ich mal niekoľko a to bolo frustrujúce. Zranil som si koleno a vyvrtol členok a neskôr som mal problémy s brušným svalom (hernia). Bral som to tak, ako to prišlo a nepočúval som žiadne komentáre. Vedel som, že najdôležitejšie bolo dať sa dokopy a nechal ľudí súdiť môj futbal.“
Bude na to mať veľa času, keďže v decembri podpísal novú dlhodobú zmluvu. Je to niečo, čo si nedokázal ani predstaviť desať rokov dozadu, keď bojoval o svoju budúcnosť vo Wimbledone a niečo, čo neberie ako istotu.
„Neberiem to na ľahkú váhu. Len to zvyšuje to, čo chcem dať späť klubu a ľuďom, ktorý mi dali šancu reprezentovať Arsenal. Cítim sa privilegovaný a odhodlaný hrať v klube dobre a oplatiť dôveru, ktorú mi dali.“
A pokiaľ bude niekedy potrebovať stiahnu späť na zem Jaydon je vždy po ruke. Terajší semi-profesionálny futbalista Guildford City, je tiež dlhodobý Kieranov spolubývajúci – a, ako vždy, dvojičky radi zdieľajú svoj športové úspechy.
„Pohybuje sa medzi rodinným domom a mojim bytom, ale väčšinou je so mnou,“ vraví Kieran. „Chodím sa naňho pozerať vždy, keď nehrám. Môj najlepší kamarát, Jack Guilford, tam hrá tiež – ´Guilford hrá za Guilford´ to je to, čo spievame! Jack navštevoval moju školu a hral za Purley vo vekovej skupine, kde sme mali byť my. Je skvelé, že teraz hrajú spolu.“
Je to kombinácia radosti a lojality, ako je možné vidieť, ktorá je pre Kierana dôležitješia ako čokoľvek iné.
/arsenal.com/
