The Fab Four – časť druhá

 Prinášam Vám ďalšiu časť rozhovoru s legendárnou štvoricou respektíve päticou Arsenalu…

Smith: Neznervózňoval ťa fakt, že niektorý ľudia mali mylnú mienku o tom ako si bránil?Tony Adams

Winterburn: Áno, znervózňovalo. Myslím si, že väčšina ľudí vtedy presne nevedela ako sme spolupracovali. Nebolo to len o tom chytiť súperov do ofsajdu, ale hlavne o tom držať jednu líniu, čo bolo dosť náročné.

Bould: Naša línia pri bránení štandartných situácií vždy začínala na hranici šestnástky a George nám vždy pripomínal, aby sme nikdy neustúpili dozadu smerom k vlastnej bráne.

Smith: Nezávisle od Tonyho, vždy ťa doplňoval George. Ako ťažké bolo zo začiatku pochopiť jeho požiadavky?

Dixon: Keď som prišiel do Arsenalu zo Stoke City bolo to ozaj zvláštne, pretože Boss chcel od nás aby sme útočiacich hráčov s loptou doviedli smerom k stopérom. V podstate to znamenalo, že som bránil svojou opačnou nohou, teda ľavou.

Winterburn: To isté pre mňa platilo, keď som prišiel z Wimbledonu. Tam sme sa nikdy týmto situáciám nikdy špecificky nevenovali. Našou úlohou bolo zastaviť hráča s loptou a dostať loptu čo najďalej od našej brány.

Bould: Takisto súhlasím. Nikdy sme v Stoke takto takticky netrénovali. Trénovali sme situácie, pri ktorých sme bránili piati proti piatim a chodievali sme do posilňovne. Skoro každý tak vtedy trénoval.

Adams: Momentálne by som sa ťa chcel niečo opýtať Nigel. Sedel nejaký tvoj známy na West Stand na Highbury? Pretože vždy, keď sme dali gól tak si utekal tým smerom a potom si mával rukami ako blázon.

Winterburn: Nie, nesedel. Proste som tým dostal so seba ten psychický tlak.

Adams: Muselo pre teba byť zvláštne, keď si prišiel do Arsenalu práve z Wimbledonu.

Winterburn: Myslím si, že som bol vtedy dosť nervózny. Vy viete, čo tým myslím. Ísť hore po schodoch do kancelárie Georga.

 

Bould: To je pravda. V tej kancelárii mi to pripadalo ako keby mal manažér to najväčšie kreslo na svete a nás vždy posadil na také malé stoličky a pozeral sa na nás z výšky.

Winterburn: Najťažšie pre mňa bolo to, keď som do tej kancelárie prišiel prvýkrát a manažér mi oznámil, že začnem hrávať za rezervu. Z Wimbledonu som bol zvyknutý na pravidelnú 6-tisícovú návštevu a na výbornú atmosféru. Na rezervu Arsenalu vtedy bohužiaľ chodilo takmer minimum divákov, takže atmosféra bola nulová. Keď som podpísal zmluvu bolo mi povedané, že musím počkať na svoju šancu, pretože v mužstve bol stále Kenny Samson. Po jeho odchode to bolo len na mne. Svoj debutový zápas som odohral na Nový rok 1988 proti Portsmouthu. Vtedy som nastúpil na ľavej strane obrany a niekoľko krát aj na pravej strane počas sezóny.

Smith: Aké to bolo hrať na oboch stranách keďže si „jednonohý“ futbalista?

Winterburn: Na ľavej strane to bolo v pohode, pretože som si mohol zaseknúť loptu vždy smerom do ihriska. Problém bol keď som hral na druhej strane.

Adams: Keď sa už rozprávame o toľkýchto veciach, spomenieš si na zápas s Man Utd v Ligovom Pohári, ktorý sme prehrali 6:2? Vtedy náš obranný systém vyzeral dosť úboho.

Bould: Poviem ti kto bol príčinou všetkých tých problémov. Bol to John Barnes. Koľko krát proti nám skóroval a dostal sa za obranu? V tomto bol briliantný. Ešte by som dodal, že väčšinu metód prebral George Graham od Arriga Sacchiho – talianskeho trénera. Terry Venables mal na neho tiež vplyv.

Dixon: Úprimne. Neukradol každý tréner nejakú to myšlienku?

Adams: To je pravda. Najlepší tréneri sú zlodeji. To myslím ako kompliment.

Smith: Ale Georgeov úspech bol založený najmä na hre vás štyroch.

Adams: S tým súhlasím. Keby sme dokonale nespolupracovali, všetko sa mohlo akoby zlomiť.

Bould: Alebo by kúpili niekoho iného!

Smith: Keď už o tom hovoríme. Bouldy, ako si sa cítil, keď prišiel Andy Liningham z Norwichu? Nevidel si v ňom hrozbu?

Bould: Samozrejme, že som videl. Prišiel v tých časoch za veľké peniaze. Myslím si, že ho George kupoval hlavne kvôli tomu, aby ma nahradil, ale v nasledujúcich rokoch som mal najlepšiu formu v živote.

Smith: Po tom ako odišiel Tony na malú dovolenku (strávil tri mesiace vo väzení) a Andy prišiel do mužstva a nahradil tak Tonyho v obrane, ty osobne si to dosť ťažko znášal. Bolo to od teba fér?Lee Dixon

Dixon: Áno, bolo. Mali sme zaužívaný systém. Myslím si, že pre ľudí bolo ľahké prísť, ale

o dosť ťažšie sa bolo vžiť do situácie na svoje pozícii počas zápasu, pretože my traja plus Tony sme sa poznali skrz na skrz a boli sme veľmi dobre organizovaní.

Smith: Môže podľa vás dokázať nejaký starý tréner to, čo dokázal George? Vytvoriť takú obrannú štvoricu akou ste boli práve vy?

Adams: Podľa mňa to už nikto nedokáže.

Bould: Takisto si myslím, že sa to nestane. A vieš prečo? Rotácia. Hráči v dnešnej dobe nehrajú dostatočne spolu. Veľmi málo tímov má obrannú štvoricu, ktorá hráva spolu pravidelne.

Winterburn: Dôležitým faktorom sú aj dnes zranenia a schopnosť vyhýbať sa im.

Dixon: Teraz môžem dať kľudne hore ruku a povedať, že sa mi stávalo veľmi zriedkavo, že by som sa počas zápasu nesťažoval na nejakú bolesť. Mohlo to byť asi tak v jednom zápase z desiatich, keď som sa cítil kompletne OK.

Bould: Ja som vždy niečo cítil, pretože som každý deň bral protizápalové tabletky na moje päty.

Dixon: Pre mňa bol hlavným faktorom strach. Keď som prišiel do klubu a Boss mi povedal, aby som preskočil cez obruč, spravil som to. V tom veku som bol veľmi otvorený novým myšlienkam a spôsobom. George bol pre mňa v tých časoch akoby Boh, ktorý ma priviedol do jedného z najväčších klubov v krajine.

Pokračovanie nabudúce…

/thetimes.co.uk/