Prinášam Vám prvý diel z rozsiahleho rozhovoru s legendárnou štvoricou Arsenalu…
Bola to práve slávna obranná štvorka Arsenalu, ktorá sa stala fenoménom svojej doby a spolu nastupovala dlhých 11 rokov a stala sa pevnou súčasťou mužstva pre troch manažérov. Lee Dixon, Tony Adams, Steve Bould a Nigel Winterburn tvorili túto známu štvorku, ktorú si za ich najslávnejších čias ani nebolo možné predstaviť oddelene. Podávali výborné výkony a bola to hlavne profesionálna hrdosť, ktorú toto kvarteto predstavovalo. Čisté kontá prevládali nad inkasovanými gólmi. Práve zápasy bez inkasovaného góly boli ich najväčšou a najlepšou vizitkou, ktorou sa zapísali do histórie. Fakticky, žiadna obranná štvorica sa podľa spomienok
nestala tak spoľahlivou akou bola táto spomínaná partia.
Veľa uznania ale patrí hlavne ich prvému manažérovi a to Georgovi Grahamovi, ktorý sa stal tvorcom tejto obrannej štvorice. V nasledujúcich mesiacoch prišla zaslúžená odmena, keď
mužstvo získalo dva tituly a druhý iba s osemnástimi inkasovanými gólmi. Ich reputácia naďalej vzrastala čo vyvrcholilo v ďalší úspech – víťazstvo v Pohári víťazov Pohárov v roku 1994.
Ale tento úspech stále nebol ich vrchol. Príchod Arséna Wengera do klubu akoby „nakopol“ skvostnú štvorku a ich inteligencia a schopnosť Wengera vždy prekvapiť priniesla svoje ovocie. Arsene Wenger si bol vedomý toho aké úžasné a jedinečné kvarteto vtedy zdedil.
Jednu vec na tejto originálnej štvorke sa dá veľmi ťažko poprieť a to fakt, akú neuveriteľne dlhú dobu dokázali spolu odohrať. Už len fakt vidieť túto štvoricu na predzápasovej súpiske hrial pri srdci. Toto obdobie trvalo do roku 1999 keď ako prvý opustil klub Bould a zamieril do Sunderlandu, čo znamenalo koniec jednej veľkej éry. Pri všetkej pravdepodobnosti sa už takáto lojálna obranná štvorica v zostave Arsenalu nikdy neobjaví.
Teraz Vám prinášam rozhovor, týchto štyroch hráčov a bývalého útočníka Arsenalu Alana Smitha…
Smith: Ok chlapci. Začnime pekne od začiatku. Pamätáte si na moment kedy ste sa prvý krát dali dohromady?
Dixon: Prvý zápas sme odohrali vo Wimbledone v sezóne 1988/89 vo víťaznej sezóne. Zvíťazili sme 5:1.
Bould: Ako som len mohol zabudnúť? Bol to môj debut za Arsenal. Prvý priamy kop. Pamätám sa na to ako som vtedy z dohľadu stratil Johna Fashanua, ktorý vstrelil gól hlavou. Nebol to teda ideálny začiatok. Mnoho fanúšikov Arsenalu, ktorý sedeli za tou bránou si muselo pomyslieť: Čo je to preboha za drevo čo sme to kúpili?
Dixon: Mám pre teba novinku. Vtedy bolo ďalších desať hráčov na ihrisku čo si to tiež myslelo!
Smith: Aké boli vaše prvé začiatky na tréningoch mužstva? O trénerských metódach Georga Grahama dodnes koluje niekoľko príbehov. Čo presne vtedy robil?
Winterburn: Chcel nás zodrať z kože! Presne tak! Každý deň sa to opakovalo. Každé ráno som vedel čo na nás čaká. Neustále útoky proti defenzívne, tieňová hra a situácie jeden na jedného. Možno si myslíte, že to bolo nudné, ale časom keď prichádzali výsledky tak sme si to aj my, hráči, obľúbili.
Adams: Ľudia hovorili o tom, že nás George akoby držal na lane a určoval nám iba priestory, v ktorých sme mohli hrať. Ale to nebola pravda. O lane a prepojenosti hovoril iba v tom slovazmysle, že by sme mali byť spojený ako celok. Bolo to o tímovej a nie o individálnej práci.
Winterburn: Pamätám si na to ako nám ukazoval svoje ruky a ramená ktoré podľa neho reprezentovali obranná štvoricu. Kdekoľvek sa niekto niekam pomohol museli s ním ísť aj ostatní. Pamätám si na jeden deň, keď som už toho mal plné zuby. Znovu sme trénovali túto situáciu a ja som sa nechal vytočiť a s hnevom som odkráčal do kabíny. Vtedy na mňa nakričal: „ Áno, áno, to je ono. Choď, choď len pekne trucovať na toaletu.“
Bould: Vždy sme trénovali situáciu, keď traja útočníci útočili na štyroch obrancov. Dodnes neviem prečo práve troch ale vtedy nám Smudge, Merse (Paul Merson) a Grovesy (Perry Grovese) robili riadne problémy.
Adams: Graham chcel aby celý tím úžasne tvrdo drel. Vždy používal ako príklady Iana Rusha a Kennyho Dalglisha z Liverpoolu a ich prístup k tréningu. Hovoril, že keď dokážeme naplno trénovať bude môcť hrávať do štyridsiatky. To bola jeho obľúbená veta.
Smith: Presne tak. To bol dôvod prečo som ukončil kariéru už v 32 rokoch – aby som vás uchránil.
Winterburn: Viete si predstaviť, že by sme tak trénovali dnes? Mnoho hráčov by to nezvládlo. Pamätám si na jeden cvik, keď som musel šprintovať od bránkovej čiary po polovicu, nechať tam loptu, narátať do desať a potom brániť štyroch protihráčov. Bola to teda riadna drezúra.
Bould: A spomínate si na to ako jedno leto chcel od nás George aby sme bránili ako Wimbledon?
Dixon: Ó áno. Spomínam si. Skúšali sme na nich ofsajdové pasce, čo bola v podstate ich obranná zbraň a darilo sa nám to. George to miloval.
Adams: Myslím si, že vtedy to skôr kopírovalo hru AC Miláno ako Wimbledonu. V AC dával signál vždy Franco Baresi a vtedy všetci vyšprintovali. Myslel som si že je to samovražda, ale ono to fungovalo.
Dixon: Nespomínaš si na to ako sme sa vtedy boli pozreť na turnaji Makita vo Wembley? Pozerali sme z tribúny zápas Milána a vždy keď súper poslal do milánskej obrany dlhú loptu všetci obrancovia vyšprintovali.
Bould: Aktuálne by sme to asi už nemohli robiť kvôli novému ofsajdovému pravidlu. V tých časoch vraveli ľudia o nás ako o majstroch v chytaní do ofsajdových „pascí.“
Dixon: To je pravda. Nespomínam si, že by som počas desiatich rokov raz zdvihol hore ruku a vyšprintoval. Všetko, čo sme robili bolo to, že sme držali líniu a nechali do pasce vbehnúť tých sprostých útočníkov.
Pokračovanie nabudúce…
