Prinášam Vám poslednú časť rozhovoru s legendami Gunners…
Dixon: Podobnú situáciu som si všimol aj pri víťaznom pódiu, na ktorom bol už dopredu napísaný nápis Parma a farby už boli pripravené, ale nakoniec to museli zmeniť.
Bould: Áno, ale my sme nevedeli v tom čase, že sa farby pódia budú meniť podľa toho, kto zvíťazí. Tento fakt nám k tomu asi aj pomohol, pretože koniec koncov nikto s nami vo finále veľmi nerátal.
Dixon: Počas tých rokov sme mali skvelú podporu fanúšikov, ale myslím si, že v zápase v Kodani boli lepší ako kedykoľvek predtým. Vlajky Arsenalu boli všade. Nikdy nezabudnem na to, keď sa Nigel rozhodol ľahnúť si kvôli zraneniu pred fanúšikov Parmy. Ja a Gary Lewin sme k nemu utekali a ja som mu hovoril: „ Nigel, postav sa preboha!“ V takom zápase to bolo relatívne nebezpečné.
Winterburn: Len som si chcel vtedy oddýchnuť. Veď to bol nejaký zápas a či nie? Viedli sme si neuveriteľne dobre proti hráčom akými boli Gianfranco Zola, Tomas Brolin a Faustino Asprilla. Nepamätám sa, že by nás pustili za našu polovicu. Tvoj gól, Smudge, bola asi jediná strela, ktorú sme v tom zápase mali.
Dixon: Spomínam si na fanúšikov Parmy ako na mňa pri rohovej zastávke kričali. Vtedy som si vôbec nemyslel, že nás ešte čaká skoro hodina a pol hry. Hrali sme systémom 4-3-3. Pamätám si ako som hovoril Kevinovi Campbellovi, ktorý hral na pravej strane útoku aby ma kryl, keď dostanú loptu. Spýtal sa ma: „ Kam ideš?“ zakričal som na neho. „ To je jedno. Len sa uisti, že ma dostatočne kryješ.“ povedal.
Adams: Myslím si, že AC Miláno bolo v tých časoch jediné mužstvo, ktoré sa s nami mohlo rovnať. Vtedy som sa cítil akoby sme boli neporaziteľní.
Smith: Možno vás malo Anglicko viac využiť ako celok. Nebolo tomu tak?
Dixon: Najbližšie k tomu bolo, keď sme nastúpili v zostave: Adams, Dixon, Keown a s Nigelom na lavičke.
Winterburn: Bolo to pod vedením Howarda Wilkinsona, nie? Nespomínam si, že by sme my štyria raz hrali spoločne za Anglicko aj keď viacero médií po tom volalo.
Dixon: Howard ma nominoval do reprezentácie po 5-ročnej pauze. Hral som na Wembley proti Francúzsku a to bol aj môj posledný zápas.
Smith: Keď tak nad tým rozmýšľam…Musel to byť pre vás vcelku šok opustiť rodinný Arsenal, kde panovala výborná atmosféra a zameniť ju za reprezentačné prostredie, v ktorom sa zišlo mnoho hráčov z mnohých klubov, ktorý neboli na rovnakej vlnovej dĺžke.
Bould: Áno, je to rozdiel. Odišiel som do Sunderlandu a tam mali taktiež úplné odlišné nápady ako brániť. Bolo ťažké prispôsobiť sa. Dnes je to hlavne o technických schopnostiach a o inteligencii v obraňovaní. Niektorí ľudia sa proste nenarodili so schopnosťou vytušiť
nebezpečenstvo.
Dixon: To je pravda a nemyslím si, že sa to dá niekoho naučiť. Môžeš im povedať kde majú stáť, umiestniť ich na správnu pozíciu, ale keď príde nebezpečenstvo nedokážu reagovať dostatočne rýchlo.
Adams: Myslíte si, že Arséne Wenger môže dokázať to čo dokázal George? Je to typ manažéra, ktorý môže vytvoriť obrannú štvoricu a pracovať s ňou tak ako Graham?
Winterburn: Pravdepodobne nie. Arséne nie je taký istý. On skutočne netrénuje v tom slova zmysle ako trénoval George. V mnohých ohľadoch. George bol vtedy jednoduchu správnym mužom na správnom mieste.
Dixon: Vytvára sa nám tu otázka. Keby ste mali posledný rok kariéry pred sebou a mohli by ste sa rozhodnúť pod koho vedením by ste trénovali, kto by to bol? Arséne alebo George? Ja osobne, keby som chcel niekoho kto by ma každodenne učil mojej práci na ihrisku tak by som si vybral Georga, pretože Arséne taký nie je. Ale keby si mám vybrať trénera na poslednú sezónu kariéry tak by som si po každý krát znovu a znovu vybral Arséna.
Smith: Takže ste si to viac užili pod vedením Arséna?
Winterburn: V mnohých ohľadoch nám dovolil robiť to, čo sme chceli. Nemali sme žiadne zákazy. Nechal na nás, či sme chceli útočiť alebo nie. Veril v naše rozhodnutia.
Dixon: Ale poviem ti niečo. Viac sme si to vychutnali, pretože George nás vzdelával akoby od začiatku. S dobrým zázemím a futbalovým vzdelaním sme neskôr vedeli rozpoznať čo je dobré a čo zlé.
Bould: Aká je definícia učenia? Pretože Wenger má úplne odlišné myšlienky od ostatných ľudí. No proste nehovorí na tréningoch vety typu: „ Nie, stoj! Ty choď tam, ty tam a ty zas tam.“ On to proste nerobí. On proste nechá tréning bežať sleduje a keď príde nejaká chybná situácia čaká ako ju hráč vyrieši. Ak to hráč dokáže, je šťastný.
Winterburn: V podstate je Arséne lepšia verzia Harryho Redknappa. Pretože to všetko robí aj Harry. Prináša nových hráčov a keď nie sú dostatočne dobrí rozlúči sa s nimi. Hráč za hráčom a tak ďalej.
Smith: Predpokladám, že porovnávať Georga s Arsénom alebo s Brucom Riochom je veľmi ťažké. Počas 11tich rokov ste sa stali inými ľuďmi.
Bould: Je nemožné porovnávať rozdielne éry. Robili sme to, čo nám bolo povedané pod Georgeom, pretože sme hrali o svoje nové kontrakty. To ale teraz neplatí. Hráči dostávajú svoje platy oveľa rýchlejšie.
Adams: Bol som v podstate mladým dieťaťom za éry Georga. Nebolo možné aby som sa proti nemu postavil svojimi rozhodnutiami na ihrisku. Bol som veľmi vystrašený už len z obavy o môj kontrakt.
Dixon: Peniaze boli pre našu generáciu veľmi zaujímavé. S možnosťami aké som mal som už mohol skončiť oveľa skôr zo zdravotných dôvodov, či už kvôli členku alebo kolenu, ale ďalej som pokračoval, pretože peniaze boli dostatočný dôvod na to aby som neukončil kariéru.
Smith: Aj napriek všetkým mínusom sa musíš cítiť nesmierne hrdým kvôli tomu čo si dosiahol. Žiadny fanúšik Arsenalu nikdy nezabudne na famóznu obrannú štvorku.
Dixon: Teraz mi to pripadá trochu zábavné. V tých časoch keď sa to všetko dialo a vyhrávali sme trofeje som nemal ani poňatia, že sme boli takí dobrí. Uvedomil som si to až pri poklese formy. Keď máš niečo čo pracuje veľmi dobre, najradšej by si si to nechal do konca života.
Bola to ťažká práca, ale z druhej strany to bolo veľmi jednoduché. Z mentálnej stránky som nezažíval žiaden stres. Nespomínam si na to, že by ľudia hovorili o nás v súvislosti len s určitým rokom. Nikdy som nepočul reči typu: „ Ó áno, neboli to tí výborní hráči z 94-tého?“
Bould: Presne tak. Vtedy to bolo len o „One-nil to the Arsenal“.
Adams: Keď sme sa dali všetci dohromady vytvorili sme skvelé prostredie a partiu. Z Arsenalu sa stala obrovská platforma. George si vybral štyroch dobrých hráčov, ktorí sa všetci chceli učiť. Požadoval od nás tvrdú prácu a zodpovedný prístup. Výsledkom bola perfektná tímová chémia.
Moje slovo na záver:
„ Osobne ma trochu sklamal klesajúci záujem o tento rozhovor, ale chcel by som sa poďakovať všetkým, ktorý si prečítali všetky štyri diely a aspoň trochu ich tento rozhovor zaujal. Chápem, že rozhovor s legendami alebo skôr história ako taká nie je v súčasnosti pre mnohých Gunnerov aj „Gunnerov“ taká atraktívna ako sú napríklad články o prestupových špekuláciách. Nebudem tu nikoho odsudzovať ani prosiť o to aby čítal tieto rozhovory, ale skôr sa snažím upozorniť alebo poukázať na to, že je to práve história a bývalí hráči, ktorí robia Arsenal takým výnimočným fenoménom vo futbalovom svete, pretože ako povedal jeden môj známy Arsenal nie je len Rosa a Cesc…“
