Dobrý deň GOONERI !!!
Posledné dni, týždne a mesiace priniesli pre Arsenal množstvo rôznych podnetov – od negatívnych (Jack v bolestiach na trávniku) k pozitívnym (Ramseyho gól v Istanbule). Dovolil by som si prispieť svojou troškou, maličkým blogom – blogíčkom – o Arsenale. Budem písať za seba ako samostatná, zrelá a svojprávna osoba – preto reakcie k článku budem brať rovnako – s úctou a pokorou, akékoľvek názory vyjadríte.
Dnes ráno som sa zobudil a opýtal som sa, prečo som fanúšikom Arsenalu. Jednoduchá otázka, viem – ale predchádzali jej týždne premýšľania, bezduchého klikania na rôzne blogy, prekladania článkov, premýšľania nad hernými možnosťami proti tomu-ktorému týmu a v neposlednom rade – akási tichá empatia voči Arsénovi. Uvedomil som si, že toto fandenie svojmu obľúbenému týmu, už prechádza za hranice obyčajnej podpory. Tým ako žijem posledné mesiace Arsenalom som v sebe objavil niečo, na čo by som normálne neprišiel – nebyť Arsenalu. Nemrzí ma, keď to vyznie kacírsky, ale čo nás láka na tom, aby sme tragicky prežívali zranenia hráčov, ktorí dostanú väčšiu zdravotnú starostlivosť za zlomený členok – ako niektorí z nás za celý život? Čo nás láka na tom, že vedieme ohnivé diskusie pod článkami o tom, že niektorý hráč by mal nastúpiť v základe a iný nie? Čo nás vedie k tomu, že hodnotíme manažéra, ktorý musí byť pred médiami niekým úplne iným ako v skutočnosti je, pretože v tejto hre sú milióny a PR majú svoje pravidlá? Senilný? Neschopný? Prečo derby zápasy s Tottenhamom sú o nenávisti – tu na týchto stránkach a všade inde? Bol tam niekto z nás a v reálnom živote dostal od fanúšikov Tottenhamu na bendžo a má tak reálny dôvod k antipatii?
Niekto z nás prehlási: ja verím vo filozofiu Arsenalu! Dobre pre Teba, ale prosím Ťa, aká je to filozofia? Iný sa búcha do hrude a kričí, že byť Goonerom je česť. V poriadku, celý život sa s niekým a s niečim stotožňujeme, ale prečo s klubom – s inštitúciou, ktorej reprezentanti behajú 2x do týždňa po trávniku a žijú úplne iný život ako my?
Pozor, nerozbíjam koncepciu fandenia a podpory svojho týmu – chcem ísť iba trochu do hĺbky a pochopiť niektoré súvislosti. Nespochybňujem Arsenal, ani trénera, ani schopnosti hráčov, ani peniaze investorov, a už vôbec nie nadšenie fanúšikov. Skôr by som si chcel interne zadefinovať a vymedziť, kde v srdci mám Arsenal, prečo ho tam mám, čo mi dáva a čo mi berie.
Všimli ste si, ako radi žijeme fiktívnym príbehom ‚môjho klubu‘? Tak ako život, aj Arsenal má svoje ‚highs & lows‘. Výhry a prehry. Wenger in. Wenger out. Milujeme víťazstvá, neznášame prehry. Nedocenený Podolski naseká Galatarasayu takmer hetrik. Precenený Ozil sa istý časť trápi a je bez asistencie. Príbehy týchto ľudí sú v malom merítku vlastne príbehy každého z nás. A? Je normálne, že si svoje príbehy rozširujeme cez obrazovku až na ihrisko? Máli sa nám neznášať kolegu z dverí od vedľa, tak budeme neznášať aj Adebayora? Dostali sme vianočný bonus, tak naložme tomu Newcastlu aspoň osmičku (držte niekto toho Tiotého). Označme Van Persieho ako Judáša, veď ‚zradil‘ svojho pána. Príbeh za príbehom chtiac-nechtiac prepletáme naše reálne životy so životmi protagonistov na ihrisku, ich príbehy s inými príbehmi, atď. Venujeme tomu svoj čas, svoju pozornosť a stávame sa tak sami hlavnými protagonistami v koncepcii ‚chlieb a hry‘. Poznáte to, však?
Ja viem, že sme si to vybrali, chceme to – preto si to nedovolím kritizovať, ale našli ste aspoň tisícinu sekundy na to, aby ste introspektívne vyhodnotili svoj vzťah k Arsenalu? Väčšina z nás to nerobí racionálne, proste fandia Arsenalu a možno je to vlastne až takto jednoduché.
PS: každý deň cestou do/z práce prechádzam miestom, kde pred pár rokmi havaroval mladý gooner z Levíc. Učil som ho niekedy angličtinu. Celú lavicu mal polepenú Arsenalom. Vrecko na telesnú a ešte aj peračník mal s logom Arsenalu. Niektoré príbehy na ihrisku v televízii napriek všetkému nemajú žiaden kontakt s realitou. Česť jeho pamiatke.
Ďakujem za váš čas pri čítaní tohto blogu.
