Pred tým ako sa pustíte do čítania, chcem vás upozorniť, aby ste sa vyvarovali nenávistných a vulgárnych komentárov v diskusii. Stále máme pred sebou 2 zápasy sezóny, ktorá môže byť pre nás veľmi úspešná. COYG!
Tento mesiac Arsène Wenger vysvetľuje, čo robí počas zápasu a po ňom, tak ako na štadióne, tak aj večer doma. Predpokladajme, že dialóg vychádza z klasického zápasového času – Sobota 16:00 (3pm London, United Kingdom).
Výkop
Predtým ako opustíme šatne pred výkopom, každý hráč môže niečo povedať. Ktokoľvek v tíme môže povedať posledné slovo. V šatni rozprávam najviac ja, avšak Steve Bould zase hovorí s hráčmi počas rozcvičky. Keď sa hráči vrátia po rozcvičke do šatne, rozprávam ja, fitness tréneri a tiež samotní hráči majú možnosť povzbudiť sa navzájom. Per Mertesacker, Tomáš Rosický, Santi Cazorla, Mikel Arteta – každý hovorí. „Poďme na to, dáme to,“ povzbudzujú tím. Väčšinou mám však posledné slovo ja.
Mením tón hlasu podľa situácie. Niekedy hráči potrebujú upokojiť, niekedy zase prebrať. Nie ste vždy v rovnakej situácii. Niekedy, keď je tím až príliš sebavedomý, musím im pripomenúť ako veľmi to môže bolieť, keď prehrajú zápas.
Inokedy, keď majú nižšie sebavedomie a nálada nie je ideálna, pripomínam im, akí silní dokážeme byť, keď robíme veci správne. Vždy musíte prispôsobiť svoju reč momentálnemu psychickému stavu tímu v danom momente.
Dôležitý fakt pri našej práci je ten, že sebavedomie strácate rýchlejšie ako ho nadobúdate. Je to v ľudskej povahe a nálady kedy si myslíte „život je ľahký“ alebo naopak „život je príliš ťažký“ sa môžu veľmi rýchlo meniť. Vždy si však musíte zachovať súťaživého ducha. Sme ako zviera v džungli, ktoré sa ráno zobudí a prvá vec, ktorú musí urobiť je pozrieť sa doprava a doľava, aby sa uistilo, že tam naňho nečíha niekto ďalší, kto ho chce zožrať. Potrebujeme zachovať presne túto úroveň ostražitosti.
Po vyhratom zápase každý hovorí: „Skvelé, si najlepší! Nikto nie je lepší ako ty! Mal by si byť v reprezentácii.“ Potom príde ďalšia sobota a ty nie si pripravený. Avšak oproti tebe stojí niekto kto je pripravený ťa zožrať. Ak stratíte ostražitosť, môžete byť veľmi ľahko porazení ešte predtým ako sa stihnete vôbec spamätať. Zápas má len 90 minút a môžete ho prehrať aj v jednej minúte.
Jednoducho je vždy potrebné nájsť tú správnu rovnováhu medzi sebavedomím a potrebnou ostražitosťou.
Polčas
Cez polčas mám zase slovo ja. Mal som niekoľko prejavov, na ktoré som bol naozaj hrdý, avšak nemôžete sa toľko vychvaľovať, pretože nikdy nedokážete zmerať ozajstný účinok vášho prejavu. Niekedy to môže byť aj ktorýkoľvek z hráčov, kto naozaj preberie celý tím a vy o jeho monológu ani nemusíte vedieť.
Po každom zápase idem domov a snažím sa rozmýšľať, či som urobil chybné rozhodnutie, či som urobil chyby v mojich príhovoroch k tímu alebo samotnej príprave. Problémom našej práce ako manažérov je to, že nikdy skutočne neviete ako veľmi ste prispeli, či už k výhre alebo prehre. Čo je však isté, že za oboje dostávame „veľké uznanie.“ Keď vyhráme, všetci nás velebia. Keď naopak prehráme, má to opačný efekt.
Po zápase
Po zápasoch sa viac a viac rozprávam s manažérmi súpera. Často sa stáva, že súperov manažér chce vedieť, aké dojmy a pocity z jeho tímu mám a na druhej strane, som rád, že s nimi môžem hovoriť aj o ich hráčoch. Takisto aj ja sa pýtam na ich dojmy z môjho tímu a nášho výkonu, pretože súper občas vidí vašu silu z iného pohľadu ako vy sami.
Po zápase najčastejšie za mnou prídu do mojej kancelárie, ponúkneme im pohár červeného vína alebo dobré pivo a diskutujeme. Veľakrát sa stalo, že to boli práve tímy z nižšej polovice tabuľky, ktoré za mnou prišli, aby som im povedal, čo si o ich hre naozaj myslím.
Počas mojej 30 ročnej kariéry som mnohokrát trpel, a preto súcitím s tímami, ktoré bojujú povedzme o záchranu. Keď bojujete o udržanie sa v súťaži, je to ozajstný boj. Viete, že je v hre budúcnosť klubu. Keď bojujete o prvé, druhé alebo tretie miesto, je to odlišná situácia. Samozrejme, že aj to je stresujúce, ale skutočný stres zažijete na spodku tabuľky, pretože nesiete zodpovednosť za to, že môže zostúpiť celý klub.
Ak sa pozriete na kluby hrajúce Championship, počas mojej 18 ročnej kariéry v Arsenale som hral proti takmer všetkým z nich. Skoro všetky tie kluby hrali svojho času Premier League a všetky sa snažia preraziť a postúpiť opäť do najvyššej súťaže. To je skutočný boj.
Na hráčov po zápasoch nekričím, pretože bezprostredne po zápase tým môžete narobiť veľa škôd. Aj keď je pravda, že občas je to veľmi lákavé! Občas sa mi stalo, že som išiel do extrému a prehnal som to, preto sa vždy snažím ovládať. Väčšinou sčerveniem a hovorím si: „Škody po zápase sú veľké, neurob ich ešte väčšie.“
Niekedy by ste možno povedali hráčovi: „Je to tvoja chyba, že sme inkasovali po centrovanej lopte.“ Avšak neskôr si ten moment rozoberiete zo záznamu a zistíte, že to ani náhodou nebola jeho chyba. Obviníte tak niekoho, kto za to vôbec nie je zodpovedný. Môžete hovoriť vtedy, ak ste si na 100% istí. Celkovo si musíte dávať pozor na to, čo poviete, lebo škody, ktoré môžete spôsobiť sa veľmi ťažko odstraňujú. Posledná vec, čo hráč potrebuje je byť obvinený z niečoho, za čo ani nemôže.
Inokedy zase poviete tímu len vo všeobecnosti: „To je neakceptovateľné. Náš dnešný výkon bol slabý a nabudúce ho už nebudem tolerovať.“ Kritizovať jednotlivcov bezprostredne po zápase je veľmi nebezpečné, pretože najskôr by ste si mali overiť, či na to máte naozaj právo a či máte skutočnosť podloženú faktami. Keď inkasujete gól, väčšinou je to chybou 4-5 rôznych hráčov, nie výhradne jedného.
Späť doma
Keď som na ceste späť domov, nikdy nedokážem vypnúť. Proste nemôžem. Ak vyhráme zápas, cítim sa skvele a občas ideme s kamarátmi na večeru. Dá sa povedať, že to je akýsi spôsob, kedy trochu vypnem.
Nikdy som však nešiel na večeru po prehratom zápase. Nikdy. Po takých zápasoch len utrápene sedím doma a rozmýšľam, prečo sme prehrali a čo som mohol urobiť lepšie.
Za 30 rokov mojej kariéry som mal aj také obdobia, kedy som ostal doma 2 alebo 3 dni a nevychádzal von. Niekedy si ľudia neuvedomujú, ako veľmi to bolí. Ak si chcete udržať túto prácu, musí vás prehra bolieť. Bez toho by ste sa nemali šancu zachrániť.
Niekedy je dobré, ak dokážete aspoň na chvíľu vypnúť. Za každým to skúšate, ale vždy sa to vráti. Ľudia, s ktorými žijete takisto trpia, a tak jediná vec, ktorú môžete urobiť, je vzdialiť sa od nich a tým pádom nenarušovať aj ich zdravotný a mentálny stav. Snažím sa byť ako pes, keď je chorý – utečiem niekde do karantény a vrátim sa až keď som zdravý.
Po večeroch si občas pozriem Match Of The Day, aby som videl, čo sa udialo a ako sme boli vnímaní. Myslím, že niekedy by bolo lepšie sledovať to s vypnutým zvukom. Závisí to na mojom psychickom stave – niekedy zase rád počúvam, čo o nás hovoria a myslím, že mám dostatok skúseností, aby som dané situácie vedel okomentovať a povedať, čo si myslím: „Nie, s tým nesúhlasím. Nemá pravdu.“ alebo „Súhlasím.“
Jediné, čo ma na tom znepokojuje je, ak je aj nesprávny aj úmysel. Akceptujem kritiku, keď ide o férové hodnotenie. Na druhej strane, keď je to kritika za účelom raniť, je to znepokojujúce.
Zápasový deň môže byť veľmi vysiľujúci. Vždy ma to zasiahne na druhý deň okolo štvrtej poobede. Nasledujúce poobedie sa snažíte sa trochu uvoľniť a vtedy začnete cítiť únavu. Dovtedy som zvyčajne pod tlakom.
Nikdy sa po zápase dobre nevyspím. Ak vyhráme, spím o niečo lepšie, ale aj tak veľmi krátko. Po zápase zvyknem spať zvyčajne 2 alebo 3 hodiny. Chodím spať neskoro večer a vstávam skôr. Každé ráno vstávam o šiestej, avšak po zápase nezaspím skôr ako o tretej ráno.
/arsenal.com/
