Zažiť konečne na vlastne koži zápas Arsenalu, privítať nekonečným potleskom novú posilu a hlavne zvíťaziť…tomu sa hovorí vydarený trip!
Po dlhej ceste vlakom do Blavy, lietadlom na Luton, busom do centra Londýna a rovnako zdĺhavej ceste metrom konečne vystupujeme na zástavke Redbridge. „London bejbéé!“, Vanyto si spomenie na hlášku z Friends. O chvíľu ju kričím už aj ja. Naše prvé kroky smerujú do OFF LICENCE. „Do you want anything more?“, pýta sa smiešnou angličtinou Pakistanec, nahadzujúc do kasy naše Carlingy. „No, thanks. I´m just bloody thirsty…“, usmejeme sa na seba a odchádzame. Ešte, že si Vanyto dobre naštudoval google-maps. Uličky radových domov, ešte v takej tme, vedia byť poriadne zradné. Cestou stretáme aj hŕstku Moslimov. Vracajú sa z modlitieb (zrejme). Zakrátko sa ocitáme „doma“. Vsadili sme na ubytko, ktoré odporúča Gunners. Zvalíme sa na postele a v ruke sa nám blyští zlatá orosená odmena…
Emirates, Highbury a London bejbéé
Ráno sme čerství. Obaja sa tešíme. Konečne uvidíme, kde hráva náš milovaný klub, Veru by sa aj patrilo, po 16 rokoch fanúšikovania. Vanyto fandí o dákych deväť rokov menej, ale aj tak mu vďaka, že ma konečne stiahol do Londýna. Rovnako díky aj komunite Gunners za lupene.
O chvíľu celý dom vie, kam budú smerovať naše kroky. Domáci sa smejú, turistky z Košíc a rodinka z Česka nechápe. My Gooneri však jasne chápeme, že ak si v Lodýne, historické pamiatky a centrum patria až na druhú koľaj, však? Nič na tom nemení ani fakt, že s Vanytom sme obaja maniaci do histórie…
Naši slovenskí hostitelia nás informovali o odstávke metra a tak sa vláčikom dostávame cez uzavreté zóny. Doprava v Londýne je primitívna…
Netrvá dlho a my sa ocitáme pred zastávkou ARSENAL, v pozadí sa už vypína silueta Emirates Stadium. Rezkým krokom kráčame vpred a vydávame sa na tour po štadióne. V cene je aj návšteva múzea, ktoré však nevedomky nenavštívime – nič to, aspoň máme kam ísť nabudúce:-)
Útroby Emirates sú vzrušujúce, rovnako ako vonkajší dizaijn. Už z VIP zóny sa nám podsúva impozantný pohľad. Štadiónik – na pohľad útulný, ale vskutku veľký. To je asi najpôsobivejšie.
Už tu zvrchu môžeme cítiť nádhernú vôňu pripravovanej trávičky. „Technicky zdatný Stoke“ sa má na čo tešiť. Ktovie ako bude trávička voňať dole, na striedačkách…
Po putovaní útrobami sledujeme historické fotky a dojímavé slogany. Ponáhľame ale do šatní… Hneď pred nimi mi do oka padne miestnosť známa z „Injury news“ a oproti nej vírivka a toalety.
V kabíne je brutálny ruch. Každý sa chce odfotiť na mieste svojho obľúbeného hráča. Väčšina z ľudí na mieste Őzila, ja sa fotím s „Ramseym“ ˇ(vždy som mu veril). Vanyto zase najprv pri Cazorlovi.
Na striedačkách je rovnaký ruch. Najžiadanejšie je miesto Arséna Wengera. Nikto však na ňom nesedí stiesnene, ako posledné sezóny zvykol Arséne. Všetci sa umsievajú. Teda až na mladú peknú černošku, ktora tam pracuje, Tak ju trošku potešíme jemným chit-chatom (fotka nemôže chýbať).
A kedže si nemôžeme ísť zakopať, putujeme ďalej, smerom cez interview rooms a mediálne miestnosti. Tour končí prefíkane priamo v Arsenal shope. Aj my utrácame nejaké tie poundy a pri pohľade na plné igelitky Aziatov konštatujeme, že sa jedná o slušný biznis . Len tak ďalej. Do múzea už nechtiac nejdeme a dávame si teda tour po okolí štadióna.
Chapman, Adams a tu je. Pred nam kľačí samotný „King of Highbury“. Poklona aj od nás Titi!
A človek by sa zdržal aj viac, ale čas sa kráti a v bruchu zvoní. Valíme smer Highbury.
Tears of joy
Zažili ste už niekedy ten pocit, keď stojíte niekde, o čom ste ako malý chlapec sníval celé noci? Ťažko opísať dojatie, keď sa zrazu pred nami vynára bielo-červená budova s nápisom EAST STAND. Najobľúbenejší zo všetkých, nezabudniteľný a do istej miery stále rovnaký – štadiónik, na ktorom sa písali dejiny.
Bolo otvorené a my stojíme na miestach, kde kedysi strielal góly Bergkamp, Henry, Pires, Wright… a že chlapi neplačú..
Dnešný deň je skutočne vyčerpávajúci, preto pinta London Pride v Gunners pube padla vhod. Zadrtili sme aj pool, škoda len, že zápas s barmanom, brutálnym Goonerom, som nemohol dohrať. Bol jemne busy, prišli zákazníci…
Aby sa však nepovedalo, rútime sa aj do centra. Obdivujeme pamiatky. Mňa nadchýňa Tower Bridge a na druhej strane Temže stojaci Shard. Babylonská veža 21. storočia…
Pomaličky sa však už stmieva a zajtra veľký deň. Po dlhej ceste sme doma a otvárame plechovky…v telke beží Match of the Day…
Őzil, Shawcross, Ramsey…
Ranná modlitba v kostole za nami – snáď Arsenal zvíťazí. V okolí Arsenal station to vrie. Nikdy predtým som nevidel toľko Goonerov pokope. Dojedame anglické výdatné raňajky a s davom kráčame k štadiónu. Cestou sa pýtame staručkého Goonera, či neni problém šľahnúť pifko na verejnosti. Zasmeje sa a odsúhlasí nám to. Floydi na koňoch skutočne neriešia.
Staručký Gooner nám rozpráva a ukazuje miesto, kde roky sedával na Highbury, Zrazu kecáme o Abramovičovi, Usmanovi a ja mu vysvetľujem, že Slovensko nie je Juhoslávia a aký hnoj nám priniesli časy komunizmu. „Dokonca sme vtedy ani nemohli na Arsenal!“, snažím sa mu vysvetliť Železnú oponu. Vtedy už pochopí závažnosť situácie…:-)
Pred štadiónom a priamo na ňom stretáme aj ďalších Goonerov z Česka a zo Slovenska. Všetci sme pripravení fandiť o dušu…
Aj keď je do zápasu iba zopár minút, tribúny sú ešte dosť prádzne. Nuž, Gooneri si dávajú načas, ale predsa len začiatok stíhajú. Sektor hostí je blízko nás, hučia na Ramseyho. My ale hučíme viac, Shawcross si to užil.
A tak dúfame, že víťaztsvo bude naše a že uvidíme dosť gólov. A naše prianie bolo splnené, hneď po pár minútkach hry. Kričím YEAH, YES a GÓL…neviem ani sám. Ramsey gólom a prstom na ústach naznačuje Stokárom, aby sklapli…Zachrípnutí kričíme chorály. Nie je to ono. Predsa len sú vôkol nás zväčša turisti. Ale dá sa, nie je to ako v Dubnici na druhej lige. Teda ja osobne som si zabliakal dosť:-)
A síce Stoke vyrovnáva, nám chuť okamžite napravuje podivnou hlavičkou „Big Fu***ng German“. Pivo, respektíve cider cez prestávku preto chutí omnoho lepšie..
Radosť ešte zvyšuje Sagna, opäť podivnou hlavičkou.
Hra je skutočne dynamická, naživo je to ešte brutálnejšie.
A brutálny bol najmä potlesk pri striedaní Mesuta. Banujem, že som to nenatočil, ale nemal som čas. Nikdy predtým som nepočul niečo tak hlasné…fantázia. A treba uznať, že zaslúžene. Veď nám zariadil tri góly, vďaka ktorým sme pomerne jasne vyhrali.
A preto tento ripík vyšiel. My sa už len poberáme do Gunners pubu – vychutnávame London Pride a tešíme sa spolu so všetkými prítomnými. Sme už dosť unavení – za dva dni sme toho prevalili brutálne veľa. Dokonca už večer nevládzeme ani sledovať Match of the Day.
Ráno vstávame skoro, ponáhľame na metro, na bus a na lietadlo. Cestou zase stretáme zopás Moslimov – valia do mešít. Za pár hodín sme v Blave, plní neskutočných zážitkov.
Prišli sme, videli sme, zvíťazili sme…
Truly Thanks God!
