Zdravím fanúšikov Arsenalu a chcel by som všetkým priblížiť moje zážitky zo zápasu s Leedsom trochu z iného pohľadu – pohľadu človeka, ktorý ide na zápas svojho obľúbeného mužstva nie v spoločnosti kamarátov – fanúšikov, ale v spoločnosti manželky, ktorá neovláda rozdiel medzi šestnástkou a jedenástkou a vnukom, ktorý je v počiatočnom štádiu puberty a všetci ostatní sú tým pádom hlúpi a nemožní..
Najprv by som chcel poďakovať nášmu support klubu za túto možnosť, pretože som im vďačný hneď z dvoch dôvodov – jednak za zabezpečenie lístkov a potom aj za pomoc, ktorú mi poskytli, keď som už bol v Londýne.
Posledný (a až dodnes jediný) raz som bol na Arsenale v roku 2013, keď mi moja polovička darovala tento darček na moju päťdesiatku, a teraz, keďže sa blížilo moje ďalšie okrúhle výročie, takisto navrhla, že by sme to mohli osláviť na zápase. Rozdiel bol len v tom, že sme so sebou zobrali aj môjho trinásťročného vnuka. Očakávania, ktoré som si stanovil pred týmto výletom, boli tri:
- Dostať sa, pokiaľ možno, bez úhony na štadión a svojou prítomnosťou a vytrvalým povzbudzovaním spôsobiť psychický rozvrat v radoch nepriateľa (rozumej Leedsu) a dosiahnuť tak v súčinnosti s ostatnými fanúšikmi víťazstvo nášho mužstva.
- Opäť obnoviť u môjho vnuka záujem o futbal (hrá za miestne žiacke mužstvo) a oslabiť jeho záujem o hry na mobile (dosť ťažká úloha).
- Naučiť manželku aspoň základným pravidlám futbalu a ukázať jej krásu tejto hry (úloha prakticky nemožná, ale človek predsa v sebe chová akúsi nádej, aj keď ničím nepodloženú).
Aj keď som sa snažil pripraviť náš výlet na zápas čo najlepšie, predsa sme sa spočiatku dostávali do situácií, ktoré neboli vôbec príjemné. V Krakove na letisku, odkiaľ sme odlietali na Luton, nás pri checkingu všetkých pasažierov (asi sto ľudí) vykázali preč asi na vzdialenosť 50 m. Nedozvedeli sme sa presne, čo sa stalo, od zriadencov sme dostali len strohú odpoveď, že kvôli bezpečnosti. Či tam bol podozrivý balíček, alebo dostali nejaký telefonát, neviem. Asi po polhodine sme sa vrátili a už bez problémov sme nastúpili do lietadla. Podobné niečo sa stalo v londýnskom metre, kde sme tiež stáli, neviem prečo, asi desať minút a takisto na Londýnskom Oku, kde prehľadávali našu kabínku (a aj tak nám nikde náš pašovaný matroš nenašli J). Úplne ma potom dostalo do kolien, keď padol náš firemný mailový server, na ktorý sa už odvtedy nedalo pripojiť a práve na tento môj mail mali dôjsť nielen spiatočné letenky, ale aj lístky na zápas (odlietali sme dosť skoro pred zápasom a tak do odletu som ešte lístky nemal). Napísal som teda do support klubu a som veľmi vďačný Danovi, že mi lístky preposlal na iné konto. Bolo by dosť hlúpe postávať pred štadiónom, keď sme sa všetci traja na zápas tešili, nehovoriac o tom, že bez nášho povzbudzovania by bol ohrozený asi aj výsledok J. Za posledných tridsať rokov, čo tam pracujem, server nekľakol ani raz a práve teraz, keď sme sa naň bytostne spoliehali, tak sa to stane. Na to mám jediné možné vysvetlenie. Keďže Leedsu bolo zrejme jasné, že ak sa naša trojica dostane na zápas, jeho šance výrazne klesnú, tak sa nás pokúsil všetkými možnými prostriedkami zastaviť.
Odvtedy už zlé sily upustili od nášho prenasledovania a začalo sa všetko dariť. Lístky na zápas sme už mali a podobne som získal aj spiatočné letenky. Ja som však zanevrel na všetky digitálne technológie (aj keď sa tým živím – som programátor), prestal som používať mobil a kúpil som si klasickú papierovú mapu, ktorú som si demonštratívne stále v metre rozložil a študoval som ju. Mohlo to byť aj dosť zábavné, keď je plné metro ľudí, ktorí čumia do mobilov a medzi nimi postarší seladón v tričku Arsenalu, hľadiaci do klasickej mapy. Manželka mi potom povedala, že to bol pohľad za všetky peniaze. Chcela ma aj vyfotografovať, len si nebola istá, či môže fotiť cudzích ľudí bez ich dovolenia. A áno, vnuk sa ku mne nepriznával – odstúpil niekoľko krokov a díval sa niekam inam. Keďže som celý pobyt v Anglicku nosil len tričká a bundy Arsenalu (iné som so sebou ani nemal), myslím, že som pre zviditeľnenie Arsenalu v metre urobil viac ako celé jeho reklamné oddelenie. A ešte k metru: oproti roku 2013, kedy som v metre videl (čo sa týka žien) iba vychrtlé Angličanky a tučné černošky, teraz som oproti tomuto vizuálnemu smogu zaregistroval mnoho pekných dievčat so škandinávskymi, slovanskými, juhoeurópskymi až arabskými črtami. Bohužiaľ, žiaden úspech o moju osobu som nezaznamenal, a to ani keď som vytiahol spomínanú mapu (alebo práve preto J).
V deň zápasu som poučil vnuka, že jeho prvý zápas na Arsenale je jeho veľký deň, ktorý sa nedá porovnať s ničím podobným. Nedá sa porovnať ani s dňom prvého rande, pretože je veľká pravdepodobnosť, že prvé rande nedopadne dobre, kdežto tento zápas pravdepodobne Arsenal vyhrá. Už vôbec sa nedá porovnať s prvým sexom, pretože ten obyčajne napriek veľkej túžbe oboch partnerov nedopadne dobre ani pre jedného z nich a to viem, o čom hovorím. Manželka nesmelo špitla, že ešte bude mať veľký deň, keď sa bude ženiť, načo som ju prepálil zlým pohľadom, pretože je všeobecne známe, že najväčším nepriateľom fandenia sú manželky. V meste sme stretli nejakých českých fanúšikov, ktorí šli na Chelsea a v nedeľu na West Ham. Pýtal som sa ich, komu fandia, odvetili, že nemajú obľúbený klub, idú len na dobrý futbal. Začudoval som sa, prečo teda nejdú na Arsenal. Odvetili, že je pre nich drahý, nie sú členmi žiadneho fan klubu a lístky na Arsenal našli na internete za 120-150 EUR. Tak som sa im pochválil svojím členstvom aj lacnými lístkami. (Ticho mi závideli J).
Cestou na štadión sme už v metre stretávali podobne oblečených fanúšikov a k štadiónu sme už kráčali ako v sprievode na prvého mája, len s tým rozdielom, že každý kráčal veselo a rád. Pred štadiónom sa ešte dalo kúpiť lístky od priekupníkov, ale tu už začínala suma od 200 libier. Začali sme plniť vytýčené úlohy. Manželka, ako som zistil, stále neovláda rozdiel medzi šestnástkou a jedenástkou, vie len, že jedno z nich je nejaký kop. Napodiv, už si pamätala (oproti minulému zápasu), že aj keď sú tam pred zápasom na ihrisku štyri bránky, nakoniec sa bude hrať len na dve – a víťazoslávne na mňa mrkla, keď pomocné bránky poskladali pomocníci. Úplne ma však dostala, keď sa ma spýtala, kde je to malé a veľké vápno. Vysvitlo, že na zápas ju tajne pripravoval kolega, ktorý jej povedal niektoré futbalové pojmy, aby vyzerala ako skúsený futbalový fanúšik, ale zapamätala si z toho len tieto dve. Vysvetľovať jej napríklad ofsajd je úplne zbytočné, najmä keď tomu nerozumejú ani niektorí rozhodcovia. Čo ju však zaujalo, boli plastové farebné terčíky na ploche, ktoré tam boli možno kvôli rozcvičovaniu, alebo pozostatky taktického či kondičného tréningu. Pýtala sa ma, načo sú pri zápase potrebné, načo som ju upokojil, že aj tieto „taniere“ budú takisto odstránené, čo sa onedlho aj stalo. Tak som postupne prevádzal edukáciu manželky, až na trávnik vybehli obe mužstvá, rozhodca fúkol do píšťalky a zápas sa začal.
Vstupovali sme cez vchod J, takže sme sedeli oproti lavičkám a v prvom polčase pri súperovej bránke po brankárovej pravej ruke, takže do našej bližšej bránky padli len dva góly – Jesusov a gól Leedsu. Priebeh zápasu je zbytočne popisovať, bola tam veľmi pekná atmosféra, skandovali sme a spievali chorály. Pritom sa ma moja polovička pýtala, prečo sa nepovzbudzuje naše mužstvo menom, ale len nejakými pokrikmi. Musel som jej vysvetliť, že to „Ósnl“ je vlastne Arsenal a teda už hodnú chvíľu ho povzbudzuje aj ona, lebo musím povedať, že sa snažila teda statočne. Konečne som si vychutnal zápas s pohľadom na celé ihrisko, nakoľko v televízii vidíme obyčajne len určitý výsek. Tak som si napríklad všimol prácu Parteyho bez lopty. On je skutočne pán defenzívny záložník. Už keď si súper prihrával loptu na svojej šestnástke, tak hodne dopredu čítal ich hru a posúval sa vpravo, či vľavo a tak bol vždy tam, kam lopta smerovala. Ale napríklad Jesus ma trochu štval, pretože sa skoro nikdy nevracal dozadu a permanentne zostával v ofsajde, čo zopárkrát zmarilo našu rozohrávku dopredu. Tieto veci v televízii nie je často vidieť. Ostatných hráčov komentovať nebudem, všetci sa mi páčili. Zápas prebiehal vcelku predvídateľne, aj keď sme dlhšie čakali na náš prvý gól. Keď Jesus kopal (podľa mojej manželky) „šestnástku“, všetci sme konečne vyskočili a hromovo zakričali gól. Hráči sa išli tešiť k opačnej rohovej zástavke, ako sme sedeli my a manželka ma zaťahala za rukáv: „A všetky neodniesli.“. „Čo neodniesli?“ „Tie plastové taniere, čo boli pred zápasom na zemi.“ „A kde vidíš nejaký?“ „Tam!“ povedala a ukázala na biely bod pokutového kopu. „Tam im ešte jeden zostal.“
Radšej som sa k tomu nevyjadril.
Skončil prvý polčas a vybrali sme sa cez polčas na WC. Zaujalo ma to, že keď pred desiatimi rokmi boli pred mužskými WC poriadne rady, pred ženskými žiadne rady neboli. Teraz už boli rady aj pred ženskými. Tak neviem – buď začalo chodiť na zápasy viac žien, alebo sa niektorí muži (v zmysle Istanbulského dohovoru) začali cez polčas cítiť ako iné pohlavie, teda žena a tak použili ženský záchod J. Druhý polčas už bol koncertom nášho mužstva a tomu nezabránil ani korigujúci gól súpera.
Takže tak. Ak mám hodnotiť splnenie našich predsavzatí, tak najzákladnejšie bolo splnené – Arsenal vyhral (zrejme preto, že sme tam boli my), videli sme výborný futbal naživo, vnuk sa opäť nadchol futbalom, a čo sa týka manželky, jej súčasný vzťah k futbalu by sa dal charakterizovať jej otázkou po odchode zo štadióna: „A to s kým sme vlastne hrali?“
OLIDATA
